ESĽP
BRATISLAVA - Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil za neprijateľnú sťažnosť šiestich poisťovacích spoločností proti Slovenskej republike.
Poisťovne SR žalovali, že došlo k porušeniu ich práva na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ako dôvod uviedli, že ich povinnosť odvádzať štátu príspevky z poistného vybraného na základe povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nebola verejnoprávneho charakteru, preto nemohli na vnútroštátnej úrovni dosiahnuť preskúmanie ich žaloby podanej v tomto
Poisťovne ďalej tvrdili, že zavedením povinnosti odvádzať časť poistného z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla došlo aj k porušeniu ich majetkových práv zaručených článkom 1 Protokolu č. 1. Okrem toho podľa článku 14 Dohovoru namietali, že boli v nerovnakom postavení oproti iným osobám vykonávajúcim obchodnú činnosť, pretože boli jediní, ktorí museli odvádzať vo vzťahu k štátu sporné príspevky v podobe odvodu časti poistného vybraného na základe povinného zmluvného poistenia.
Po preskúmaní okolností prípadu európsky súd vyhlásil 9. novembra 2010 sťažnosť v celom rozsahu za neprijateľnú. Pokiaľ ide o námietku údajného porušenia majetkových práv, európsky súd ju odmietol pre zjavnú nepodloženosť, keď sa stotožnil s argumentáciou vlády, že zásah do majetkových práv sťažujúcich sa spoločností v podobe zavedenia odvodovej povinnosti bol zákonný a odvodová povinnosť sledovala legitímny cieľ v súlade so všeobecným záujmom spočívajúci v zabezpečení efektívneho fungovania všetkých záchranných zložiek podieľajúcich sa na záchrane a ochrane ľudských životov. V tomto ohľade európsky súd poznamenal, že nielen sťažujúce sa spoločnosti, ale všetci poskytovatelia povinného zmluvného poistenia mali povinnosť odvádzať štátu príspevky z vybraného poistného.
Pre zjavnú nepodloženosť európsky súd odmietol aj námietku podľa článku 14 Dohovoru, keď poukázal na to, že všetci poskytovatelia povinného zmluvného poistenia sú v rovnakej situácii a musia postupovať podľa rovnakého režimu ako sťažujúce sa spoločnosti. V tomto ohľade európsky súd poznamenal, že práve poskytovanie uvedeného typu poistenia dávalo sťažujúcim sa spoločnostiam výhodu bezpečného trhu, pretože všetci užívatelia pozemných komunikácií boli zo zákona povinní si zabezpečiť prostredníctvom jednotlivých poskytovateľov povinné zmluvné poistenie.
Ďalej európsky súd konštatoval, že aj za predpokladu, že by sa sťažujúce spoločnosti nachádzali v relatívne podobnej situácii ako iné osoby vykonávajúce obchodnú činnosť, existovali rozumné a objektívne dôvody na odôvodnenie odlišného zaobchádzania. Napokon európsky súd odmietol aj námietku týkajúcu sa údajného porušenia práva na prístup súdu, keď poukázal na to, že je nezlučiteľná s ustanoveniami Dohovoru. V tomto ohľade európsky súd poznamenal, že ustanovenia Dohovoru nezaručujú sťažovateľom právo domáhať sa zrušenia alebo zmeny právneho predpisu prijatého zákonodarným orgánom.
Poisťovne ďalej tvrdili, že zavedením povinnosti odvádzať časť poistného z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla došlo aj k porušeniu ich majetkových práv zaručených článkom 1 Protokolu č. 1. Okrem toho podľa článku 14 Dohovoru namietali, že boli v nerovnakom postavení oproti iným osobám vykonávajúcim obchodnú činnosť, pretože boli jediní, ktorí museli odvádzať vo vzťahu k štátu sporné príspevky v podobe odvodu časti poistného vybraného na základe povinného zmluvného poistenia.
Po preskúmaní okolností prípadu európsky súd vyhlásil 9. novembra 2010 sťažnosť v celom rozsahu za neprijateľnú. Pokiaľ ide o námietku údajného porušenia majetkových práv, európsky súd ju odmietol pre zjavnú nepodloženosť, keď sa stotožnil s argumentáciou vlády, že zásah do majetkových práv sťažujúcich sa spoločností v podobe zavedenia odvodovej povinnosti bol zákonný a odvodová povinnosť sledovala legitímny cieľ v súlade so všeobecným záujmom spočívajúci v zabezpečení efektívneho fungovania všetkých záchranných zložiek podieľajúcich sa na záchrane a ochrane ľudských životov. V tomto ohľade európsky súd poznamenal, že nielen sťažujúce sa spoločnosti, ale všetci poskytovatelia povinného zmluvného poistenia mali povinnosť odvádzať štátu príspevky z vybraného poistného.
Pre zjavnú nepodloženosť európsky súd odmietol aj námietku podľa článku 14 Dohovoru, keď poukázal na to, že všetci poskytovatelia povinného zmluvného poistenia sú v rovnakej situácii a musia postupovať podľa rovnakého režimu ako sťažujúce sa spoločnosti. V tomto ohľade európsky súd poznamenal, že práve poskytovanie uvedeného typu poistenia dávalo sťažujúcim sa spoločnostiam výhodu bezpečného trhu, pretože všetci užívatelia pozemných komunikácií boli zo zákona povinní si zabezpečiť prostredníctvom jednotlivých poskytovateľov povinné zmluvné poistenie.
Ďalej európsky súd konštatoval, že aj za predpokladu, že by sa sťažujúce spoločnosti nachádzali v relatívne podobnej situácii ako iné osoby vykonávajúce obchodnú činnosť, existovali rozumné a objektívne dôvody na odôvodnenie odlišného zaobchádzania. Napokon európsky súd odmietol aj námietku týkajúcu sa údajného porušenia práva na prístup súdu, keď poukázal na to, že je nezlučiteľná s ustanoveniami Dohovoru. V tomto ohľade európsky súd poznamenal, že ustanovenia Dohovoru nezaručujú sťažovateľom právo domáhať sa zrušenia alebo zmeny právneho predpisu prijatého zákonodarným orgánom.
