Miesto v ulici Great Windmill Street v londýnskej štvrti Soho, kde Laura Hendersonová založila svoj vlastný svet – známe divadlo, má dlhú a pestrú minulosť. Táto ulica dostala pomenovanie podľa skutočného veterného mlyna (windmill), ktorý tu stál od vlády Karola II. až do konca 18. storočia.
V roku 1910 tu otvorili kino Palais de Luxe. Stálo na rohu ulíc Archer Street a Great Windmill Street a v jeho susedstve sa nachádzali divadlá Apollo a Lyric. Toto kino bolo jedným z prvých miest, kde sa hrali prvé filmy, ale keď otvorili väčšie kiná vo West Ende, návštevnosť sa znižovala a kino museli zatvoriť.
V roku 1931 kúpila Laura Hendersonová túto nefunkčnú budovu a najala si architekta Howarda Jonesa, aby prestaval interiér na malé divadlo s jedným divadlom. Dostalo názov Windmill a otvorili ho 22. júna 1931 novou hrou Michaela Barringtona nazvanou Inquest (Vyšetrovanie). No pre divadlo to bol len mizivý úspech, a tak sa vrátilo k premietaniu filmov, ako bol napríklad Modrý anjel s Marlene Dietrichovou.
Nový manažér divadla Vivian Van Damm prišiel s myšlienkou nonstop muzikálovej revue a krátko nato začal s nácvikom show so spevákmi, tanečníkmi, herečkami a špeciálnymi číslami. Revue odštartovala 3. septembra 1932. Zo začiatku bola síce stratová, ale nakoniec sa stala komerčným hitom. Neďaleké divadlá Piccadilly a Pavilion ju začali napodobňovať a takisto zaradili do programu nonstop show, čo znížilo predaj vstupeniek do divadla Windmill.
Keď sa však lady Hendersonová a pán Van Damm rozhodli napodobniť mimoriadnene úspešný parížsky Moulin Rouge a postaviť na javisko nahé dievčatá, ich tržby opäť vzrástli. Obišli londýnskych cenzorov a nechali dievčatá iba pózovať na javisku absolútne bez pohybu ako umelecké dielo. Van Damm vytvoril série nádherných nahých obrazov založených na témach morskej panny, červenej Indiánky, legendy Divokého západu Annie Oaklyovej, Británie a pod.
Windmill bol jediným divadlom v Londýne, ktoré zostalo otvorené počas vojny (s výnimkou 12 dní od 4. do 16. septembra 1939, keď bolo nútene zavreté). Preto začalo používať legendárny slogan „Nikdy sme nezatvorili“. Počas niekoľkých desivých náletov od 7. septembra 1940 do 11. mája 1941 sa herečky a diváci museli presunúť v rámci divadla na bezpečné miesto, dve podlažia pod zem.
Obecenstvo divadla Windmill tvorili z veľkej časti rodiny a vojaci, ale aj celebrity, ktoré prichádzali ako hostia lady Hendersonovej; boli medzi nimi napríklad princezné Helena Viktória a Mária Lujza (dcéra a vnučka kráľovnej Viktórie). I keď občas sa v divadle mohli vyskytnúť problémy s mužskou časťou publika – nevhodné správanie, ohrozovanie dievčat –, bezpečnosť bola vždy zaistená.
Hoci bol vzťah Laury Hendersonovej a Van Damma búrlivý, našli v sebe určité zaľúbenie. Keď Laura v roku 1944 vo veku 82 rokov zomrela, odkázala Windmill Van Dammovi, aby pokračoval v jej práci. Po ére Laury Hendersonovej odštartovalo v divadle svoju kariéru mnoho známych komikov, medzi inými Peter Sellers, Harry Secombe, Michael Benzine, Tony Hancock, Bruce Forsyth a Kenneth More, ktorý mal vo Windmille svoje prvé vystúpenie začiatkom 30. rokov a od 50. rokov sa stal najúspešnejšou hviezdou Británie.
Van Damm pokračoval v prevádzke divadla až do svojej smrti v decembri 1960, keď ho prenechal svojej dcére Sheile. Tá sa snažila udržať divadlo v chode, ale v tomto období začala štvrť Soho značne pustnúť. Soho lady Hendersonovej v 30. a 40. rokoch bolo serióznym prostredím obchodov a rodinných reštaurácií. V 60. rokoch nebol už Windmill schopný konkurovať striptízovým klubom a masérskym salónom a 31. októbra 1964 ukončil činnosť.
V polovici 60. rokov prestavali Windmill na kino a kasíno. V roku 1973 bola odštartovaná kampaň na znovuoživenie „starých dní Windmillu“, teda za znovuotvorenie divadla. Vo februári 1974 však budovu kúpil podnikateľ s nočnými klubmi Paul Raymond. Urobil z nej miesto nahých show v revuálnom štýle, ale bez komických prvkov.
V roku 1931 kúpila Laura Hendersonová túto nefunkčnú budovu a najala si architekta Howarda Jonesa, aby prestaval interiér na malé divadlo s jedným divadlom. Dostalo názov Windmill a otvorili ho 22. júna 1931 novou hrou Michaela Barringtona nazvanou Inquest (Vyšetrovanie). No pre divadlo to bol len mizivý úspech, a tak sa vrátilo k premietaniu filmov, ako bol napríklad Modrý anjel s Marlene Dietrichovou.
Nový manažér divadla Vivian Van Damm prišiel s myšlienkou nonstop muzikálovej revue a krátko nato začal s nácvikom show so spevákmi, tanečníkmi, herečkami a špeciálnymi číslami. Revue odštartovala 3. septembra 1932. Zo začiatku bola síce stratová, ale nakoniec sa stala komerčným hitom. Neďaleké divadlá Piccadilly a Pavilion ju začali napodobňovať a takisto zaradili do programu nonstop show, čo znížilo predaj vstupeniek do divadla Windmill.
Keď sa však lady Hendersonová a pán Van Damm rozhodli napodobniť mimoriadnene úspešný parížsky Moulin Rouge a postaviť na javisko nahé dievčatá, ich tržby opäť vzrástli. Obišli londýnskych cenzorov a nechali dievčatá iba pózovať na javisku absolútne bez pohybu ako umelecké dielo. Van Damm vytvoril série nádherných nahých obrazov založených na témach morskej panny, červenej Indiánky, legendy Divokého západu Annie Oaklyovej, Británie a pod.
Windmill bol jediným divadlom v Londýne, ktoré zostalo otvorené počas vojny (s výnimkou 12 dní od 4. do 16. septembra 1939, keď bolo nútene zavreté). Preto začalo používať legendárny slogan „Nikdy sme nezatvorili“. Počas niekoľkých desivých náletov od 7. septembra 1940 do 11. mája 1941 sa herečky a diváci museli presunúť v rámci divadla na bezpečné miesto, dve podlažia pod zem.
Obecenstvo divadla Windmill tvorili z veľkej časti rodiny a vojaci, ale aj celebrity, ktoré prichádzali ako hostia lady Hendersonovej; boli medzi nimi napríklad princezné Helena Viktória a Mária Lujza (dcéra a vnučka kráľovnej Viktórie). I keď občas sa v divadle mohli vyskytnúť problémy s mužskou časťou publika – nevhodné správanie, ohrozovanie dievčat –, bezpečnosť bola vždy zaistená.
Hoci bol vzťah Laury Hendersonovej a Van Damma búrlivý, našli v sebe určité zaľúbenie. Keď Laura v roku 1944 vo veku 82 rokov zomrela, odkázala Windmill Van Dammovi, aby pokračoval v jej práci. Po ére Laury Hendersonovej odštartovalo v divadle svoju kariéru mnoho známych komikov, medzi inými Peter Sellers, Harry Secombe, Michael Benzine, Tony Hancock, Bruce Forsyth a Kenneth More, ktorý mal vo Windmille svoje prvé vystúpenie začiatkom 30. rokov a od 50. rokov sa stal najúspešnejšou hviezdou Británie.
Van Damm pokračoval v prevádzke divadla až do svojej smrti v decembri 1960, keď ho prenechal svojej dcére Sheile. Tá sa snažila udržať divadlo v chode, ale v tomto období začala štvrť Soho značne pustnúť. Soho lady Hendersonovej v 30. a 40. rokoch bolo serióznym prostredím obchodov a rodinných reštaurácií. V 60. rokoch nebol už Windmill schopný konkurovať striptízovým klubom a masérskym salónom a 31. októbra 1964 ukončil činnosť.
V polovici 60. rokov prestavali Windmill na kino a kasíno. V roku 1973 bola odštartovaná kampaň na znovuoživenie „starých dní Windmillu“, teda za znovuotvorenie divadla. Vo februári 1974 však budovu kúpil podnikateľ s nočnými klubmi Paul Raymond. Urobil z nej miesto nahých show v revuálnom štýle, ale bez komických prvkov.
