Produkčné poznámky

Kto pátra po počiatkoch filmu Naboso, musí sa obzrieť späť do roku 1998. Už je to tak dlho, čo Til Schweiger narazil v USA pri hľadaní nových filmových nápadov na scenár „Barefoot“, bláznivého „roadmovie“ príbehu: mladý chlapík sa zapletie s podsvetím a dúfa, že bude môcť vyrovnať svoje dlhy tým, že sa objaví s novou životnou družkou u svojich bohatých rodičov – lenže dievča uniesol z kliniky pre psychicky chorých. Takýto trochu drzý materiál vtedy Schweiger hľadal. Ale bolo v tom oveľa viacej – niečo skoro rozprávkové, úprimnosť, neha a hĺbka vo vyrozprávaní vzťahov medzi hlavným hrdinom a uneseným dievčaťom, ktorá chodí po svete bosá, čo je obrazom jej nezlomnej túžby po slobode. Realizácia filmu v anglickom jazyku a v americkej produkcii sa neuskutočnila. A tak ostal „Barefoot“ nesfilmovaný a vo vlastníctve Tila Schweigera. Herec a filmár Til Schweiger bol veľmi zaneprázdnený úlohami v Nemecku a snahou urobiť si meno tiež v USA, vyvíjal sa z nerealizovaného projektu stále viac a viac vysnívaný projekt. Medzitým to už nebol gangsterský dej, čo oslovovalo Schweigera. Vzťah medzi nezodpovedným, ale aj tak sympatickým Nickom a zastrašenou a osamelou Leilou s čistým srdcom sa viac posúval do popredia. Til Schweiger začal pracovať na vlastnej verzii scenáru, ktorá zodpovedala jeho novému záujmu na „Barefoot“. A Schweiger urobil ešte jedno ďalšie rozhodnutie.

Film mal vzniknúť v Nemecku a v nemčine. Z Barefoot sa stal Barfuss (Naboso). Tom Zickler, producent a vedúci výroby sa po filmoch Klopanie na nebeskú bránu (réžia Thomas Jahn, 1997) a Der Eisbär (réžia Til Schweiger, 1998) sa už tretí krát zúčastňuje natáčania ako pravá ruka Tila Schweigera. Zickler spomína: „Prvý krát som čítal scenár vo veľmi rannom štádiu. Páčil sa mi, ale bol veľmi blízko témam, na ktorých Til práve v tej dobe pracoval. Keď sa vrátil opäť do Nemecka bolo jasné, že chce Naboso realizovať ako nemecký film, okamžite som do toho išiel. S presunom materiálu do Nemecka vyšli najavo nové nepredvídateľné problémy. Hlavne s právami na scenár, ktoré sme mohli len ťažko ovplyvniť. Naraz to vyzeralo, že film nemôže byť nikdy realizovaný. Novopečený autor scenára sa ale nevzdával. Problémy sme nakoniec vyriešili a vznikla celkom nová verzia scenára. Schweiger nechcel Naboso natočiť ako tému z podsvetia: „V 41 rokoch človek nemôže ešte stále spolupôsobiť v nejakých gangsterských komédiách. Možno neskôr znovu, možno ako antagonista. Ale teraz je čas na niečo iné. Mal som proste pocit, že doba pre tento druh filmov je pre mňa už preč.“ V Írsku sa malo nakoniec rozhodnúť o osude filmu Naboso. „To najlepšie na mojom spolupôsobení na filme Kráľ Artuš (réžia Antoine Fuqua, 2004) bolo, že som bol celé týždne na vidieku v Írsku,“ spomína Til Schweiger. „Pretože som musel byť na pľaci len málokedy, ale zároveň som nemohol odísť, využíval som voľný čas prácou na scenári k filmu Naboso s Jannem Preusseom.

Zatiaľ, čo ostatní herci bývali v Dubline a každý deň museli komplikovane a náročne dochádzať na pľac, ja som si prenajal dom priamo na mieste a mal som tak časovú voľnosť. Počas tých troch týždňov, v priebehu ktorých som bol stále pripravený som s Jannem napísal rozhodujúcu verziu scenára. Keď som bol na spiatočnej ceste do Berlína, večer som si k tomu sadol a prečítal som si ešte raz hotové dielo. Niekedy je to predsa tak, že človek má neuveriteľne dobrý pocit. A to u mňa okamžite nastalo a bolo to naozaj silné a intenzívne. Okamžite som Jannovi zavolal a povedal som mu: „Človeče, teraz sme tú vec konečne rozlúskli. Oddýchol som si.“ Dlhá doba vývoja a prípravy sa teraz ukázala byť ako prospešná, potom, čo sa distribúcie ujala spoločnosť Buena Vista International a do projektu vstúpili tiež koproducenti. Pretože film nosil celé tie roky stále so sebou, Til Schweiger poznal každú scénu, každý riadok a každú postavu naspamäť. Vypracoval tiež kompletný návrh na realizáciu. Vedel až do najmenšieho detailu, ako mal byť film zostrihaný, nasvietený, ako mal vyzerať a ako mala znieť hudba.. Tom Zickler spomína: „Til vypracoval celkom presný návrh farieb a svetla, dlho predtým než začal s natáčaním. Vedel presne, čo chce. A samozrejme trval na tom, aby to bolo zrealizované.“ S kameramanom Christofom Sauleom a produkčným Jéromem Latoureom bol vytvorený špeciálny, cielene odfarbený vzhľad. Natáčanie bolo plánované výlučne s umelým svetlom, pričom kamera mala pracovať len s veľmi dlhými a veľmi krátkymi ohniskovými vzdialenosťami.

Ako obzvlášť náročné sa ukázalo byť natáčanie na Oberkasslerovom moste v Düsseldorfe. Tam museli byť vymenené všetky lampy, pretože nezodpovedali vizuálnemu konceptu filmu. Ale existovali ešte ďalšie požiadavky, ako potvrdzuje Tom Zickler: „Til nechcel napríklad zelenú farbu, čo nie je tak úplne ľahké, keď sa film natáča v lete. Vynaložili sme obrovské úsilie, aby sme Tilove predstavy zrealizovali čo najpresnejšie. Bolo naozaj výhodné, mať ich päť týždňov pred začiatkom natáčania na mieste osvetľovača, s ktorým sa mohol naplánovať a prebrať celý film. Keď sa vie, kde majú byť veci umiestnené, musí sa to ešte usporiadať a zariadiť, ale človek pracuje precíznejšie a získava tým samozrejme mnoho času. Keď bol začiatok natáčania stanovený na deviatu hodinu, tak sa mohlo vychádzať z toho, že sme začali s natáčaním minútu po deviatej. Všetko bolo tam, kde malo byť. Isté bolo, že sa to nasadenie vyplatilo. Ten film je proste ohromujúci.“

Čo sa týka akustiky Schweiger mal so svojim perfekcionizmom tiež jasnú predstavu. „Film som mal už proste hotový v hlave“, spomína režisér. „Popri písaní som mal v hlave vedľa svetla a záberov dokonca aj hudbu. Štýl mi bol už rok a pol úplne jasný. Dlho pred začiatkom natáčania som sa stretol s Dirkom Reichardtom, našim skladateľom. Keď sa rozbehli kamery, mal som už prvé usporiadanie hudby, čiastočne kompletné témy. Normálne sa pri strihu využívajú cudzie filmové hudby. Naboso som mohol strihať na pľaci k správnej hudbe so správnou atmosférou.“ A ďalej hovorí: „Tiež cudzie tituly, ktoré vo filme zaznievajú, som mal v tej chvíli už vyžiadané. Existuje titul speváčky Dido na jej poslednom albume, ktorý som počul, keď vyšla platňa – bolo mi okamžite jasné, že to musela byť hudba, ktorú je vo filme počuť, keď Leila beží mestom, Nickovi v pätách. Najväčším problémom v prípravnom štádiu neboli ani tak technické záležitosti, ale obsadenie druhej najdôležitejšej postavy filmu – Leily. Ešte krátko pred začiatkom natáčania nebolo jasné, kto ju bude hrať. „Videli sme mnoho herečiek, nemohli sme sa však rozhodnúť,“ hovorí Tom Zickler.

„Johanna Wokalek bola pre túto úlohu skutočne najposlednejšou kandidátkou, na ktorú sme sa pozreli. Dlho sme o tom premýšľali, pretože sme poznali len pár scén z filmu Hierankl a niekoľko fotografií. Ale urobilo to dojem.“ Pokračuje: „Potom bola tu, prakticky v poslednej chvíli. Til naháňal Johannu z jednej scény do druhej, namiesto toho, aby si robil poznámky, alebo aby ju nechal urobiť jedno alebo druhé ešte raz. Večer Til prehlásil, že to je ona. Potom sme si prešli denné práce a Til mal samozrejme pravdu. „ Pre Tila Schweigera bolo obzvlášť dôležité, aby bola dobrá atmosféra na pľaci. Všetci zúčastnení boli vyzvaní, aby sa kreatívne vlastnými nápadmi podieľali na výrobe filmu Naboso. Nesmie sa zabudnúť: mal som šialený štáb, ktorý prerástol sám seba,“ hovorí Til Schweiger. „Jasné, to sa hovorí vždy. Ale štáb bol tak kreatívny, tak harmonický – a stále som všetkých vyzýval, aby netajili svoje návrhy. Práve preto, že som mal Naboso v hlave, mohol som sa bleskurýchle rozhodnúť, či by príslušný nápad film vylepšil. Tom Zickler popisuje rodinnú atmosféru na pľaci: „Podstatné bolo, že Tilove deti a môj syn sa zúčastnili natáčania a pre seba mali vlastnú maringotku. Tá bola plná hračiek. Cez deň sa deti hrali a večer sme si vždy urobili táborák.“

Keď sa obzriem späť, Til Schweiger priznáva, že pustiť sa do natáčania Naboso bolo značným rizikom. „Mal som určité obavy,“ dumá. „Keď má človek príliš veľa času na premýšľanie, dostavia sa tiež aj pochyby. Ale potom som náhodou videl film Der Eisbär – prvý krát po piatich rokoch! Nad mnohým som sa pozastavil a myslel som si, to sa malo urobiť lepšie. Ale potom sú tu tiež pasáže, ktoré ma chytili a ktoré by som aj dnes urobil úplne rovnako, pretože mi proste pripadajú dobré. To mi vrátilo sebadôveru. A zvládol to – je hrdý na konečný výsledok? „Áno, veľmi,“ hovorí po krátkom zamyslení. Hovorí to potichu so žiarivými očami. „Je to moja dobrá škola, hovorím. Je to môj najlepší film.“