Fidel Castro: Mierový diktátor či vodca ľudu?

Prvá verzia tejto knihy rozhovorov vznikala počas dlhých sedení v roku 2003. Text bol aktualizovaný v septembri 2004 a definitívna podoba uzrela svetlo sveta na konci roku 2005. Medzi tých, ktorí sa s Fidelom Castrom stretli osobne patrí aj slovenský diplomat Ján Dömök. Aký je jeho pohľad na vodcu kubánskej revolúcie?

Vaše osobné stretnutie s Fidelom Castrom je viac menej známe. Napriek tomu, pripomeňme ho čitateľom ešte raz. Kedy a za akých okolností k nemu došlo?

Počas môjho štvorročného pôsobenia na Kube som sa s Fidelom Castrom stretol viackrát, išlo vždy o rozhovory v rámci rôznych recepcií. Naposledy som si s ním podal ruku v Alžíri v máji 2001, keď bol v Alžírsku na štátnej návšteve. Premeral si ma ostrým pohľadom a povedal: „ My sme sa už niekde stretli“. Keď som mu povedal kedy a kde, povedal iba : „Aha“.

V jednom rozhovore ste sa na základe osobných skúseností o Fidelovi Castrovi vyjadrili, že „má silnú charizmu, je to výborný rečník, veľmi vzdelaný, ale aj vždy úctivý a prekvapivo tichý človek. Ako všetci skutočne veľkí ľudia, Castro vystupuje skromne a dokáže okamžite navodiť aktívnu atmosféru, pričom sa partnerovi neustále uprene díva do očí. Je to veľmi ťažké ustáť“. Je podľa vás dôležitejšie, aký je Fidel Castro človek v súkromí, alebo to, aký režim vytvoril na Kube a aké to má následky pre jej obyvateľov?

Bez dlhodobého pobytu na Kube nemožno kubánsku realitu správne pochopiť a subjektívne ju hodnotiť z pohľadu demokratickej Európy. Je neodškriepiteľným faktom, že Fidel Castro položil na Kube základy novej spoločnosti. I keď na ostrove chronicky pretrvávajú ekonomické problémy súvisiace s dlhodobým americkým embargom a radikálnou premenou ekonomického postoja bývalých európskych socialistických krajín ku Kube (uplatňovanie trhového mechanizmu), životná úroveň veľkej väčšiny obyvateľov je prijateľná. Kuba má najlepší vzdelávací a zdravotnícky systém v Latinskej Amerike. Už pred niekoľkými rokmi povolil F. Castro aj súkromný sektor, jeho neustála snaha „reformovať revolúciu“ odvádza pozornosť obyvateľstva od každodenných starostí.

Ktorý prívlastok je pre Fidela Castra výstižnejší: krutovládca alebo typ osvieteného diktátora?

Možno vhodnejší výraz by bol „mierový diktátor“. Sám seba však považuje za „silného vodcu veľkého ľudu“.

Je známe, že časť Kubáncov na svojho charizmatického vodcu nedá dopustiť. Aké sú vaše poznatky? Činia tak z vlastného, slobodného rozhodnutia alebo sú k tomu nútení?

Na základe môjho dlhého pôsobenia na Kube, v rámci ktorého som mal nespočetnekrát možnosť rozprávať sa s obyčajnými ľuďmi môžem potvrdiť, že 99 percent obyvateľstva stále vníma Fidela výhradne pozitívne, ľudia mu veria a sú naňho hrdí. F. Castro dokázal svojou charizmou a jednoduchosťou vždy okamžite nadchnúť státisícový dav. V žiadnom prípade nejde o akési nútenie, nadšenie ľudu je spontánne.

Keď je Castro taký populárny, prečo zatvára disidentov? Čoho sa obáva? Prečo stovky Kubáncov nelegálne opúšťajú svoju krajinu?

Stačí si urobiť malú konverziu: aj v období socializmu v ČSSR so súhlasom Husáka režim zatváral disidentov do väzenia (Havel, Čarnogurský), to isté sa dialo aj v ZSSR a iných bývalých socialistických krajinách. Kubánci nespokojní s Castrovým režimom ilegálne opúšťajú svoju krajinu rovnako ako aj z komunistického Československa každý rok emigrovali tisíce občanov. Preto v tom nevidím žiadny rozdiel.

Pád berlínskeho múra, zánik Sovietskeho zväzu a historický neúspech autoritárskeho štátneho socializmu podľa všetkého nezmenili sen Fidela Castra vytvoriť na Kube spoločnosť nového typu. Dá sa to pomenovať podľa vás inak ako utópia?

Je faktom, že Castro na Kube vytvoril spoločnosť nového typu, i keď mnohé nedostatky ešte neboli odstránené. Jeho snahu nemožno kvalifikovať ako utópiu. V žiadnej krajine sveta neexistujú ideálne pomery, aj vo vyspelých USA žije veľa chudobných, aj na novom demokratickom Slovensku je podľa oficiálnych štatistík čoraz viac chudobných. V historických, politických a hospodárskych medziach sa Fidelovi podarilo na Kube vybudovať spoločnosť, ktorej prevažná väčšina jej členov je so svojím životom spokojná.