Do sveta bohatstva a luxusu vhupol priamo z detského domova v Ladcoch, kde žije a pracuje.
V dedinke Ladce pozná Milana azda každý. Najviac sa však s jeho životom stotožnila učiteľka tamojšieho odborného učilišťa Júlia Hromková. Pozná ho od 14 rokov a k srdcu jej prirástol ako vlastný syn.
Mojsejovcov zbožňuje
Podľa pani Hromkovej Milan Mojsejovcov zbožňoval od prvého dňa. „Norika je preňho krásna žena s nádhernými vlasmi a Braňo zasa správny chlap. Obdivuje ich, pretože boli ochotní ísť do reality šou a pomôcť aspoň jednému Slovákovi. Milana nikdy neoslepilo bohatstvo a neprekážala mu ani chudoba. Je stále rovnaký a to, že svoje peniaze rozdá, mu ľúto nie je. Tvrdí, že Pán Boh vidí, čo robí, a keď mu budú chýbať, určite prídu,“
Prezývku Guru si vybral sám v jednom stanovom tábore. Vnútorne na sebe stále pracuje, premýšľa, číta knihy. Keď si zoberie dovolenku, vezme psíka, Bibliu a týždeň chodí po horách. Prespí v ubytovni alebo vonku pod širákom. „Je to také nešťastné chlapča, ktoré sa stále hľadá. Nevie sa zmieriť s tým, že ho matka ako bábätko bezcitne odhodila na schody. Vždy som mu vravela, že jej musí dokázať, že po schodoch sa dá vyliezť veľmi vysoko. A on to dokázal. V dobrom povedané, je to Cigán s bielou dušou,“ hovorí pani Júlia.
Čo zarobí, rozdá
V Ladcoch v učilišti pracuje Milan ako záhradník. Tam sa vyučil a prežil svoje tínedžerské roky. Dodnes má v tomto detskom domove izbičku s umývadlom, o ktorú sa delí s kamarátom a ešte psíkom – najdúchom. Deti a záhrada sú jeho celý život. Ako záhradník zarobí peniaze a potom ich pomíňa s deťmi z domova. Založil divadielko Kompas, ktoré vedie s pani vychovávateľkou Danou Koňuchovou a rozdáva ním radosť po detských domovoch. „Na deťoch vidieť, ako im Milan chýba. Je im blízky – a nielen osudom, ale aj motiváciou. Vie sa vcítiť do ich potrieb, realizuje ich sny. Cez divadlo sa s nimi rozpráva, odhaľuje ich vnútro. Venuje sa problémovým deťom, dvíha ich sebavedomie, učí ich prežiť, čím uľahčuje prácu aj nám,“ tvrdí pani Dana. Ak je niektoré z detí hladné, Guru neváha a prikúpi niečo pod zub. Inokedy zasa zorganizuje výlet a zaplatí, čo treba. „Milan je výborný kuchár,“ chváli ho pani Hromková. „Na lyžovačke varil týždeň pre dvadsať detí a šesť dospelých. A nádherne aranžuje kytice alebo aj smútočné vence. Pri tých si vždy poplače. Viaže ich po práci a nezoberie za ne ani korunu. Stará sa aj o záhrady, v okolí je veľmi vyhľadávaný a starším ľuďom ich upraví, samozrejme, zadarmo.“
Darček k narodeninám
Kto vraj Milana pozná, vie, že u Mojsejovcov nič nehrá. „V Ladcoch azda nenájdete jedného človeka, ktorý by ho nemal rád. Sebe si nedopraje, radšej dá iným. Vidieť to aj na jeho oblečení. Nemá na to peniaze. K Mojsejovcom sme ho chceli nabaliť ako správne mamy, ale nedovolil nám to. Mrzelo nás, že si nejaké veci musel požičať. Ale teraz bude mať narodeniny, a tak sme sa na učilišti dohodli, že ho prekvapíme darčekom. Urobíme zbierku a kúpime mu niečo pekné na seba,“ teší sa pani Hromková.
Je Róm, no a čo?
Svoju krv Milan nikdy nezapieral, nemá sa za čo hanbiť. Tvrdil, že si nikdy neuvedomil, že je Cigán, pretože v Ladcoch mu to podľa jeho slov nikto nikdy nedal najavo. Jeho život je možno príkladnejší ako kohokoľvek z nás. Matka ho pred 28 rokmi odložila na schody jednej z nemocníc a s otcom, toho istého mena, ktorého vyhľadal pred rokom v Holíči, už nenašiel spoločnú cestu. Odmalička vyrastal v detských domovoch a chýbajúcu lásku rodičov mu nahrádzali pedagógovia. Ak mu však niekto z nadradenosti nadáva do Cigánov, radšej sa stiahne. Má už totiž svoju skúsenosť. Pri návšteve istého koncertu, v snahe uchrániť domovákov od skinhedov, dostal poriadnu nakladačku.
Kvetka bola kamarátka
Pred dvoma rokmi urobil zástupca učilišťa Stanislav Kret pre školský časopis s Milanom interview. Spomínal v ňom na svoj život. „Keď som bol dieťa, Cigáni ma nemali radi. Naháňali ma, hádzali po mne kamene, alebo ma jednoducho zbili. Dodnes pri nich necítim istotu, viem, že som iný, ale rómsku kultúru milujem.“ Keď Milan skončil učňovku, pracoval dva mesiace na družstve v Púchove. Tam mu k srdcu prirástla krava Kvetka. „Mal som ju veľmi rád. Keď som na ňu zavolal, hneď sa obzrela. Nosil som jej desiatu – chlieb a piškóty. Bola taká šťastná. Z vďačnosti ma svojím drsným jazykom zobúdzala, keď som na paši náhodou zadriemal.“ Len čo vypršal čas, ktorý mohol Milan v učilišti bývať, odišiel žiť a pracovať do azylového domu v Žákovciach. „Keďže bolo po amnestii, žilo tam veľa bývalých väzňov. Bál som sa ich a cítil som sa maličký. Vstával som o štvrtej ráno, aby sa mi ušli raňajky, pretože inokedy som sa už do jedálne neodvážil. Vydržal som tam iba dva týždne,“ spomínal Milan. Potom sa dostal na Liptov, na lazy. Spával v maštali, pásol a staral sa o ovce. „Bola tam krásna príroda, ale veľká samota a tá ma vyhnala. Vďaka pani Hromkovej som opäť prišiel do Ladiec.“ A tak sa Guru vrátil domov, tam, kam patrí, kde sa cíti v bezpečí. Hoci by peniaze potreboval, ak ich od Mojsejovcov v zlatej klietke na Pereši nezíska, bude mať aspoň o skúsenosť viac. A možno vystúpi o jeden schodík v živote vyššie.
