LANSING - Mona Ramouniová sa práve chystala začať čítať v Braillovom slepeckom písme, keď sa v tom Cali rozhodla zaerdžať. Znie to síce neuveriteľne, ale nevidiaca mladá žena na americkej Michiganskej štátnej univerzite naozaj študuje v sprievode svojho ponyho.
Cali patrí k tým niekoľkým koníkom, ktorí sa v Spojených štátoch používajú ako sprievodcovia nevidiacich. Nepochybne je prvý, kto môže sledovať prednášky na vysokej škole.
Aj tri mesiace po príchode Mony Caliin klepot kopýtok na chodbách stále vyvoláva zvedavosť. Študenti si poníka fotografujú na mobily a niektorí sa Mony pýtajú, či je to naozaj kôň. "Niekedy odpovedám: Nie, je to geniálna hračka," smeje sa Mona.
Prítomnosť maličkého hnedého koníka s čiernou hrivou najprv vzbudzovala pochybnosti, či nebude budiť rozruch. Príkladné správanie zvieraťa však všetkých upokojilo. Cali sa tiež skamarátila s Harperom, slepeckým psom jedného z Moniných priateľov.
Koníky, ktorí nevážia ani 45 kilogramov a sú veľkí iba ako väčší pes, však majú dostatok sily na to, aby mohli pomáhať ľuďom, ktorí sa ťažko pohybujú. Žijú aj oveľa dlhšie a môžu postihnutú osobu vodiť tridsať rokov, zatiaľ čo slepecký pes len šesť až osem rokov.
Sú však náročnejší na starostlivosť a oveľa drahšie. Bez Cali by tridsaťročná Mona zrejme nikdy nemohla absolvovať štúdiá, ktoré jej raz umožnia pracovať s postihnutými deťmi. A nepochybne by nikdy neopustila domov.
"Môj život je teraz úplne iný," zverila sa. "Doma s vami rodičia zaobchádzajú ako s dieťaťom, nech je vám koľko chce." Monini rodičia sú jordánski imigranti a ako moslimovia považujú psov za nečistých. Preto si nepriali, aby Mona mala slepeckého psa.
Mona sa po skončení výcviku s Cali usídlia na záhrade rodinného domčeka v Dearborn v štáte Michigan. Neskoršie presťahovanie do Lansing prebehlo hladko a Mona sa s poníkom v novom prostredí dobre zabývali. Pravda, s niekoľkými drobnými trampotami, napríklad dievča zabudlo so sebou zobrať misku na vodu a Cali musela piť z kohútika na univerzitných toaletách.
