YUKON - V kanadskom Yukone sa miestni obyvatelia stali svedkami čudnej udalosti. Počas chladného obdobia, kedy teplota dosiahla neuveriteľné mínusové hodnoty, zreteľne počuli štekot psov z dediny vzdialenej viac ako šesť kilometrov. Klimatológ vysvetlil, ako je možné, že počuli hlasy a zvuky vzdialené celé kilometre.
Od 17. januára do 5. februára 1947 zasiahlo teritórium Yukon na severozápade Kanady chladné počasie, 3. februára tam na malom letisku Snag namerali najnižšiu teplotu -64 stupňov Celzia. Pozorovateľ počasia Gordon Toole nameral najnižšiu teplotu na malom letisku Snag. Pri týchto teplotách sa dych ľudí vo vzduchu zmenil na biely prášok, ktorý vydával cinkavý zvuk. Pobyt vonku v tomto počasí dlhšie ako niekoľko minút spôsoboval zamrznutie exponovanej kože a hrozilo podchladenie.
Jeden z podivnejších efektov, ktorý si všimli obyvatelia Snagu, bolo, že zvuk sa začal šíriť inak. Pozorovateľ počasia Gordon Toole pri meraní teploty na letisku nevidel na viac ako pár metrov bez toho, aby mu výhľad nerušil mrak mrazivej hmly. Napriek tomu počul štekot psov v dedine vzdialenej viac ako šesť kilometrov a prasknutie ľadu v rieke White River vo vzdialenosti asi 1,6 kilometra znelo ako streľba z pištole.
Čo spôsobilo tieto zvláštne zvukové efekty? Zvuk sa pri rôznych teplotách nešíri rovnakým spôsobom. Okrem toho, že sa v chlade pohybujete pomalšie, zvuk sa šíri ďalej, ak ste blízko zeme. Keď je vzduch pri zemi studený a vzduch nad ňou teplý, zvuky sa lámu teplým vzduchom smerom k povrchu. Zvuk sa potom odrazí medzi zemou a teplým vzduchom a pohybuje sa po zemi oveľa ďalej ako pri vyšších teplotách. "Teplotná inverzia spôsobila, že sa zvukové vlny ohýbali späť smerom k zemi namiesto toho, aby unikali nahor. Ľudia na letisku zreteľne počuli štekot psov v meste a rozprávanie obyvateľov mesta, akoby boli blízko a nie niekoľko kilometrov od nich," vysvetlil klimatológ vládnej agentúry Environment Canada David Phillips novinám National Post.
Okrem dezorientačnému efektu počúvania rozhovorov na kilometre ďaleko a ľadovej hmly, ktorá ich obklopovala a zhoršovala ich videnie, ľudia v meste tiež videli, ako sa vo vzduchu celé minúty zdržiavajú oblaky ich zamrznutého dychu. "Keď človek kráčal po pristávacej dráhe, každý dych zostal za ním ako malá, nehybná hmla na úrovni hlavy. Tieto fľaky hmly ľudského dychu zostali v tichom vzduchu tri až štyri minúty, kým sa rozplynuli. Jeden človek dokonca našiel takúto stopu, ktorá stále označovala jeho cestu, keď sa o pätnásť minút neskôr vrátil po tej istej ceste," dodal Toole.
