JERUZALEM - Pri vykopávkach na jeruzalemskej hore Sion archeológovia našli pazúrikový hrot šípu z obdobia neolitu. Ide o najstarší a tiež najmenší predmet tohto druhu nájdený doteraz v Jeruzaleme. Informoval o tom dnes Shimon Gibson z univerzity v Severnej Karolíne, ktorý vykopávky vedie.
Hrot s veľkosťou nechtu malíčka a s jemnými ružovými žilkami bol vytesaný z pazúrika. Podľa denníka Haarec ide v starej časti Jeruzalema vôbec o prvý nález zrejme od roku 1920 z neolitu, teda z obdobia pred najmenej 7000 rokmi.
Hrot meria 1,5 centimetra a je jedným z najúplnejších artefaktov pochádzajúcich z jeruzalemského Starého Mesta. Gibson s kolegami teraz triedi niekoľko miliónov artefaktov z tohto náleziska. Jedinou chybou hrotu je trochu otupená špička, hrany ale zostali dodnes ostré. Podľa archeológov mohli byť šípy vybavené takými hrotmi v dobe kamennej smrteľnou zbraňou.
Nálezy zo Starého Mesta sú v škatuliach v univerzitnom laboratóriu v Jeruzaleme a medzi tými, ktorí ich triedia, je študent William Stumpff, ktorý hrot objavil. Rukami mu prechádzajú úlomky predmetov starých tisíce rokov, semienka, kosti, kusy dreveného uhlia, textilné vlákna, škrupiny vajec a ďalšie zlomky. Hrot šípu medzi nimi rozoznal vďaka zväčšovacím okuliarom. Gibson potom predmet rýchlo identifikoval ako špičku neolitického šípu.
Zaujímavejšie ako to, že bol Stumpff schopný predmet nájsť, je to, prečo sa neolitické nástroje na mieste neobjavili skôr. Alebo možno áno, ale nevedelo sa o tom - v 20. rokoch minulého storočia našli Robert Stewart Macalister a reverend John Garrow Duncan pri jeruzalemskom prameni Gihon pazúrikové nástroje a boli presvedčení o tom, že pochádzajú z neolitu. Nástroje nájdené neskôr pochádzajú z neskoršieho historického obdobia - eneolitu, teda doby medenej. Hrot ale do tejto doby určite nepatrí a podľa Gibsona je z neolitu. Je to podľa neho zrejmé, pretože sa hrot šípu podobá tým nájdeným inde v Izraeli a je zrejmé, že ju vyrobil zručný remeselník. Významné je tiež miniatúrne prevedenie.
Na hore Sion sa doteraz našlo veľmi málo predmetov z prehistorického obdobia a pokiaľ sa niečo našlo, spadalo to do eneolitu alebo do neskorších čias. Išlo o sekáčiky alebo škrabky, podľa Gibsona o nič mimoriadne. Kde sú teda doklady o neolitickom osídlení Jeruzalema? Mesto bolo podľa Gibsona budované pred 7000 rokmi, takže keď archeológovia hľadajú pozostatky najskoršieho osídlenia, nachádzajú ich ťažko. "Budú niekde blízko skalného podložia, ale keď sa k nemu dostaneme, zisťujeme, že tam pred nami boli stavitelia z neskorších období," povedal Gibson.
Ľudia potrebovali stavať na pevných základoch a všetko, čo našli vo výkopoch, odhadzovali bokom. Šípka nebola nájdená v neolitickej vrstve, ale v pôde rozhádzanej okolo pri mnohých stavebných prácach po tisíce rokov. "Rád by som sa dostal k neolitickej vrstve, ale zatiaľ sa nám to v jeruzalemskom Starom Meste nepodarilo," povedal Gibson.
V čase, keď bol nájdený hrot používaný, žili na mieste lovci a zberači a začínalo obdobie pestovania plodín. Krajina bola zarastená pôvodným lesom. Pri pohľade na maličkú hrot sa ponúka otázka, čo s ním niekdajší ľudia lovili. Krysy alebo vrabce? Rafael Lewis, ktorý je ďalším z tých, ktorí sa na vykopávkach podieľajú, povedal, že v minulom storočí odborníci týmto šípkam hovorili "vtáčie hroty". Šípy s týmto zakončením boli ale smrteľné aj pre väčšie zvieratá, napríklad gazely. "Mohli ste s tým zabiť medveďa, ak by bol nejaký blízko, alebo jeleňa alebo ublížiť susedovi," povedal Lewis.
Podľa Gibsona nosili lovci šípy na potulkách a na zkolenie väčšieho zvieraťa bolo treba zasypať ho paľbou malých striel, čo dokázal tím lovcov. Výhodou šípov s malými hrotmi bola ich rýchlosť, avšak pre osamelého lovca platilo, že čím väčšia špička, tým smrteľnejší účinok. V neolite ľudia lovili v skupinách. Keď zviera zasypali malými strelami, mohla nasledovať rana z milosti kopijou alebo paľba kamením. Gibson nevylučuje, že sa pri love kombinovali šípy, kopije a praky.
