ROTTERDAM - Krátku a tragickú históriu Titanicu pozná vari každý. Málokto však vie, čo sa stalo s telami obetí, ktoré zostali ležať po potopení parníka na hladine Atlantiku. Historické pramene uvádzajú, že zaobchádzanie s pasažiermi podľa príslušnosti k sociálnej vrstve, ktoré sa uplatňovalo na palube luxusného plavidla počas plavby i v čase jeho potápania, zostalo v platnosti aj pri zaobchádzaní s nebožtíkmi.
V roku 1912 vyplávala loď Cable Ship Mackay-Bennett z Nového Škótska s cieľom vyzdvihnúť mŕtve telá po potopení Titanicu. Plavidlo, ktoré bolo dovtedy využívané na kladenie káblov, sa po katastrofe zmenilo na obrovskú márnicu. Na jeho palubu naložili sto rakiev, všetku balzamovaciu tekutinu, ktorá bola dostupná v meste Halifax a sto ton ľadu na uchovanie tiel pri preprave. Nič z toho však nestačilo. Posádka totiž objavila oveľa viac tiel než očakávala. Väčšina z nich sa udržala na hladine ľadovej vody vďaka záchranným vestám. Po návrate lode, ktorá doviezla 190 mŕtvol, kapitán Lardner novinárom povedal, že neboli schopní prepraviť všetkých na pevninu a že mnohí boli pochovaní na mori. "Väčšina z nich boli členovia posádky. My sme sa o nich nedokázali postarať," uviedol vtedy pre denník Washington Times.
Lardner vysvetlil, že balzamovacia tekutina, ktorú mali k dispozícii, stačila na starostlivosť o sedemdesiat tiel. "Nepredpokladali sme, že ich nájdeme tak veľa. Hrobár povedal, že nevydržia na palube viac ako tri dni a keďže sme očakávali, že sa budeme plaviť viac ako dva týždne, museli sme ich pochovať. Prebehol aj obrad." Telá boli identifikované na základe osobných vecí, ktoré mali pri sebe. O tom, koho doviezli na pevninu, aby bol riadne pochovaný a koho hodili cez palubu, sa nerozhodovalo náhodne. "Rozhodnutia o tom, kto bude pochovaný na mori, sa prijímali do značnej miery podľa vnímanej ekonomickej triedy obetí. U tých, ktorí mali lístky tretej triedy, bolo oveľa pravdepodobnejšie, že sa vrátia späť do vody," napísala sociologička Jess Bierová z Univerzity v Rotterdame vo svojej štúdii.
Obete, ktoré podľa oblečenia a vzhľadu pôsobili dojmom pasažierov prvej triedy, boli zabalzamované a uložené do rakiev. Cestujúci z druhej triedy boli zabalzamovaní a zabalení do plátna. Pasažieri z tretej triedy boli iba uložení do plátna a pochovaní v mori. "Keďže záchranári rozdeľovali telá podľa vnímanej ekonomickej triedy, rozhodovali o tom, ktoré sú dostatočne cenné na to, aby sa zachovali a ktoré sa budú môcť pod vodou rýchlo rozložiť," vysvetlila Bierová. Jedným z dôvodov tohto rozhodnutia boli finančné prostriedky. Na základe v tom období relatívne nového životného poistenia sa predpokladalo, že to budú práve bohatší cestujúci, ktorí budú mať uzavretú poistku alebo dedičstvo. Podľa kapitána bolo správne doviezť na pevninu práve telá prominentných pasažierov, aby neboli žiadne pochybnosti o ich úmrtí a zbytočne nevznikali nejasnosti a súdne spory týkajúce sa poistenia a dedičstva. "Od zamykania niektorých pasažierov v podpalubí, až po lepšie šance na prežitie pre tých z prvej triedy sa vychádzalo z toho, že triedy sú prirodzenou súčasťou spoločnosti," uviedla expertka.
Kapitán a jeho posádka hľadali fyzické znaky, aby bolo možné identifikovať nielen telo, ale aj príslušnosť k sociálnej vrstve. Ľudia z vyššej triedy mali napríklad často oblečenie, na ktorom boli vyšité ich iniciály, alebo nosili so sebou vizitky so svojou identitou či názvom spoločnosti, ktorú vlastnili. Z tiel objavených pri "plavbách smrti", ako ich v tom čase nazývala tlač, mala posádka o 36 percent vyššiu pravdepodobnosť, že bude pochovaná v mori ako ostatní cestujúci, a pasažieri tretej triedy o 46 percent vyššiu pravdepodobnosť, že sa k nim pripoja. Cestujúci v druhej triede mali o 69 percent vyššiu pravdepodobnosť, že ich privezú na breh. Medzi všetkými nájdenými mŕtvymi tak skončilo pochované v mori iba jedno z vyššej triedy.
