JERUZALEM - "V živote bolo pre mňa najdôležitejšie poslúchať rozkazy," napísal architekt konečného riešenia židovskej otázky Adolf Eichmann vo svojich pamätiach. Tým sa nacistický dôstojník snažil zbaviť viny za smrť šiestich miliónov Židov, ktorí zahynuli v dôsledku ním vytvoreného plánu. Z archívnych záznamov ale vyplýva, že tento presvedčený antisemita nebol len príjemcom rozkazov, ale idealistom, ktorý ľutoval len to, že sa mu nepodarilo vyvraždiť všetkých Židov.
"Nesplnil som svoju úlohu poriadne, mohli sme urobiť viac," povedal Eichmann v jednej nahrávke z Argentíny. Pätnásť rokov od konca vojny sa skrýval, nájdený bol v Argentíne a v máji 1960 ho uniesla izraelská tajná služba do Izraela. Súdny proces s ním sa začal pred šesťdesiatimi rokmi, 11. apríla 1961, na konci ktorého bol nacista odsúdený na trest smrti. Popravený bol 31. mája 1962.
Strojca holokaustu Eichmann (narodený 19. marca 1906 v Solingene v Porýnií) sa stal členom Hitlerovej NSDAP v roku 932, židovskou otázkou sa v rámci SS začal zaoberať o dva roky neskôr. Po obsadení Rakäska v roku 1938 ho poslali do Viedne, kde založil ústredňu pre židovské vysťahovalectvo, o rok neskôr stál pri založení podobnej ústredne v Prahe. Eichmann začal organizovať zatýkanie a postupne aj presuny Židov do koncentračných táborov. Po rozpútaní vojny výrazne stúpol jeho vplyv, keď bol menovaný na čelo presídlovacieho referátu Gestapa. Od marca 1941 niesol Eichmannov "židovský referát" (Judenreferat) označenie IV B 4. Eichmann hral významnú rolu pri príprave konferencie vo Wannsee v januári 1942, ktorej hlavným cieľom bolo koordinovať "konečné riešenie" židovskej otázky. Nakoniec v roku 1944 zorganizoval deportáciu 440 000 maďarských Židov do Osvienčimu.
Súd s vtedy 55-ročným nacistom sa začal v Jeruzaleme v apríli 1961. Pritiahol celosvetovú pozornosť; arabské denníky z Egypta, Sýrie či Jordánska napríklad nijako neskrývali sympatie s obvineným. Eichmann bol obžalovaný v pätnástich bodoch, ktoré zahŕňali zločiny proti židovskému národu, ľudskosti a členstvo v zločineckých organizáciách. Na všetky body zo svojej kabíny z neprestrielného skla odpovedal "nevinný". Počas procesu svedčilo proti nemu mnoho ľudí, ktorí holokaust prežili a ktorí dokazovali jeho vinu pri transportoch Židov do vyhladzovacích táborov. Eichmann sa, podobne ako množstvo nacistov počas Norimberského procesu, snažil presvedčiť o tom, že rozhodnutie prijímal jediný muž - Adolf Hitler a že on len poslúchal rozkazy. Keď sa Eichmanna hlavný prokurátor Gideon Hausner pri krížovom výsluchu opýtal, či sa považuje za vinného za vraždu miliónov Židov, odpovedal: "Právne nie, z ľudského hľadiska áno. Zodpovedal som za ich deportácie."
Po 114 súdnych konaniach bolo hlavné pojednávanie uzavreté 14. augusta 1961. V decembri oznámili, že Eichmann je vinný vo všetkých bodoch obžaloby. Rozsudok smrti vyniesol súd v piatok 15. decembra 1961 o deviatej ráno. Eichmannovo odvolanie izraelský súd zamietol v máji 1961 s tým, že "žiadne vyššie rozkazy nedostával, bol sám sebe šéfom a sám rozkazy vydával". Eichmann požiadal o milosť izraelského prezidenta Jicchaka ben Zviho, ten ju ale 31. mája odmietol a Eichmannovej manželke Veronike, ktorá pochádzala z južných Čiech, napísal pasáž z biblickej Prvej knihy Samuelovej: "Ako tvoj meč zbavoval ženy detí, tak nech je tvoja matka bezdetná nad iné ženy". Na popravisku Eichmann vyhlásil: "Nech žije Nemecko. Nech žije Argentína. Nech žije Rakúsko. Nikdy na nich nezabudnem. Pozdravujem svoju ženu, rodinu a mojich priateľov. Som pripravený. Zakrátko sa znovu stretneme. Umieram s vierou v boha." Eichmann bol obesený krátko pred polnocou vo väznici Ramla. Jeho telo bolo spálené a popol rozmetaný nad Stredozemným morom mimo izraelského výsostného územia.
Proces, ktorý sa skončil jediným trestom smrti pre civilistu v povojnovej histórii Izraela, znamenal obrat i v dejinách židovského štátu. Podľa americkej historičky Deborah Lipstadtovej boli práve výpovede preživších holokaustu najdôležitejším aspektom procesu. Po nich sa zmenil v Izraeli pohľad na obete holokaustu a mnoho Izraelčanov bolo až potom schopných otvorene hovoriť o vyvražďovaní.
