BERLÍN/PRAHA - Nemeckí nacisti a ich pomáhači zavraždili pri tejto totálnej, celosvetovej a ideologickej genocíde za necelé štyri roky (od leta 1941 do konca vojny v máji 1945) približne šesť miliónov Židov, teda asi dve tretiny Židov v Európe. Holokaust sa začal po prepadnutí ZSSR 22. júna 1941 na sovietskom území. Pred 80 rokmi, 31. júla 1941, bol praktickým prevedením "konečného riešenia židovskej otázky" poverený Reinhard Heydrich. To de facto znamenalo začiatok príprav na prenesenie holokaustu do celej Európy.
Po atentáte na Heydricha zastrelili známeho spisovateľa: Jeho poprava šírila strach
Holokaust má podľa izraelského historika a pražského rodáka Jehuda Bauera štyri hlavné charakteristiky: týkal sa všetkých Židov vrátane ešte nenarodených, bol zameraný celosvetovo, bol čisto rasisticko-antisemitskou ideológiou a na úplne nový stupeň doviedol koncentračné a vyhladzovanie tábory (napríklad v roku 1942 zahynulo cca 2,6 milióna Židov, teda asi 7100 denne). Filozofka Hannah Arendtová napísala, že nacistický režim bol v dejinách prvým režimom, ktorý rozhodoval, kto smie a nesmie žiť na tejto planéte.
Nacisti považovali Židov za "škodlivú rasu" a boli presvedčení, že keď zbavia svet Židov, bude to požehnaním pre nemecký národ i ľudstvo. Neskorší vodca Adolf Hitler už v roku 1919 v liste označil Židov za "rasovú tuberkulózu národa" a napísal: "Konečným cieľom musí byť nekompromisné odstránenie Židov vôbec." V druhom diele Mein Kampf napísal, že odstránenie Židov je možné iba mečom. Po prevzatí moci v roku 1933 v tejto politike pokračoval, cieľom ale spočiatku nebolo fyzické zničenie Židov, ale ich sociálne a ekonomické vyhnanie z nemeckej pôdy pomocou rasových zákonov (Norimberské zákony) či organizovaných pogromov (Krištáľová noc).
Konečné riešenie
Neskôr sa ale ukázalo, že odstránenie všetkých Židov z nemeckých území pomocou vysťahovania nebude možné, tak nacisti pristúpili ku "konečnému riešeniu". "Je najvyšší čas nahnať tú lúzu do get, potom tam zavliecť nákazy a nechať ich zdochnúť," povedal vtedy vodca SS Heinrich Himmler, Joseph Goebbels si zase zapísal: "Židia sú vši na tele civilizovaného ľudstva. Musíme ich nejako vyhubiť."
Dátum rozhodnutia o celkovom vyhladení Židov nie je presne známy, podľa historikov sa vyvíjalo po etapách v priebehu roka 1941. Nemecký historik Götz Aly tvrdí, že jedným z impulzov k holokaustu bola aj neschopnosť nacistov novo usporiadať etnickú mapu Európy, iní s ním ale nesúhlasia. Systematické vyvražďovanie sa začalo už v júni 1941 v ZSSR (najskôr v Litve), kde nacistické Einsatzgruppen (pohotovostné jednotky) vraždili politických komisárov, komunistov a predovšetkým Židov. Najväčším jednotlivým masakrom bola poprava viac ako 33-tisíc kyjevských Židov v rokline Babí Jar koncom septembra 1941, celkovo tieto jednotky smrti s pomocou miestnych milícií vyvraždili asi 1,2 milióna Židov a státisíce ďalších sovietskych občanov.
Hermann Göring, poverený v roku 1938 "riešením židovskej otázky", zmocnil 31. júla 1941 šéfa hlavného bezpečnostného úradu (RSHA) Heydricha, "aby podnikol všetky prípravy pre celkové riešenie židovskej otázky v nemeckej oblasti vplyvu v Európe". Heydrich tým povýšil na najvyššieho "židovského komisára", organizáciu transportov Židov z rôznych častí tretej ríše na východ mal na starosti Adolf Eichmann.
Vyhladení ako partizáni
Podľa britského historika Iana Kershawa je možné, že rozhodnutie o holokauste padlo už v septembri 1941, kedy Hitler prijal rozhodnutie o deportácii rakúskych a slovenských Židov na východ. Nemecký historik Christian Gerlach mieni, že tak Hitler rozhodol na schôdzi šéfov NSDAP 12. decembra 1941. "Pokiaľ ide o židovskú otázku, je vodca rozhodnutý nechať po sebe čistý stôl," zapísal si potom do denníka Goebbels, Himmler si poznamenal, že "Židia majú byť vyhladení ako partizáni". Následná známa porada vysoko postavených nacistov vo Wannsee v januári 1942 teda o vyvraždení európskych Židov nerozhodla, slúžila na koordináciu medzi rôznymi úradmi. "Vysídlenie Židov na východ... predstavuje začiatok konečného riešenia židovskej otázky," napísal Eichmann koncom januára 1942 v prípise všetkým služobniam gestapa.
Najviac Židov (asi tri milióny, takmer všetci v plynových komorách) zahynulo vo vyhladzovacích táboroch, takmer dva milióny boli zastrelené rôznymi jednotkami či milíciami a zvyšok bol zabitý v getách a ďalších táboroch. Najväčší geto bolo vo Varšave (480-tisíc ľudí), ďalšie veľké bolo v Lodži (asi 160-tisíc), Ľvove (150-tisíc) či Minsku (100-tisíc).
Koncentračné a vyhladzovacie tábory
Na vraždenie začali už v septembri 1941 používať nacisti mobilné plynové komory (v nich zahynulo približne 700-tisíc osôb) a na jeseň 1941 sa začalo s výstavbou vyhladzovacích táborov. Do prevádzky bol zo šiestich takýchto zariadení prvý uvedený v decembri 1941 tábor v Chelmne, na jar 1942 sa otvorili vyhladzovanie tábory "akcie Reinhard" Belzec, Sobibor a Treblinka. Ďalšie dva (Osvienčim a Majdanek) boli na vyhladzovacie tábory prerobené.
V troch táboroch "akcie Reinhard" bolo do ich uzavretia koncom roka 1943 zavraždených vyše 1,7 milióna Židov. Najviac ľudí (asi 1,5 milióna) zahynulo v plynových komorách v Osvienčime. Na vraždenie sa najprv používal kysličník uhoľnatý, experimenty s cyklónom B (forma kyseliny kyanovodíkovej) sa začali v Osvienčime v septembri 1941.
V roku 1942 začali deportácie Židov z ďalších krajín, napríklad zo Slovenska, Francúzska, Belgicka, Holandska či Chorvátska. Najviac židovských obetí malo Poľsko (z približne 3,3 milióna predvojnových Židov neprežili tri milióny), v holokauste zahynul vyše ;milión osôb zo ZSSR, vyše pol milióna z Maďarska a vyše 200-tisíc z Rumunska, pobaltských krajín a Nemecka. V českých krajinách zahynulo pri holokaustu vyše 80-tisíc ľudí. Desiatky tisíc Židov zachránili pred holokaustom nežidia, čím potom získali izraelský titul Spravodlivý medzi národmi. Teraz je na zozname vyše 23-tisíc ľudí.
Nacisti si boli vedomí ojedinelého charakteru tohto zločinu a snažili sa zahladzovať stopy. Himmler nazval holokaust "slávnou stránkou našich dejín", o ktorej sa ale "nikdy" nemá verejne hovoriť.
