PRAHA - Ťažký žalár v terezínskej pevnosti sa stal miestom, kde strávil posledné roky života Gavrilo Princip, ktorý v júni 1914 spáchal v Sarajeve atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d´Este. Princip vtedy nemal ešte ani dvadsať rokov, a tak sa vyhol trestu smrti, ktorý nahradilo pomalé umieranie v Terezíne. Zomrel vo väzenskej nemocnici 28. apríla 1918 o pol siedmej večer ako 23-ročný.
"Keď som v lete 1916 začal liečiť Principa na chirurgickom oddelení posádkovej nemocnice v Terezíne, bol už kandidátom smrti, živou mŕtvolou. Jeho na kosť vyschnuté telo pokrývalo množstvo tuberkulóznych vredov veľkosti dlane," napísal o dve dekády neskôr jeden z ošetrujúcich lekárov Marsch. Tuberkulózou síce Princip trpel už predtým, než ho v decembri 1914 priviezli do väzenia v pevnostnom meste, v tamojších tvrdých podmienkach sa ale jeho zdravotný stav rýchlo zhoršoval.
Atentátnik, ktorého drobná telesná stavba je dodnes zrejmá z fotografií, musel podľa platných nariadení nosiť desaťkilové okovy a von z temnej samotky sa dostal len na pár minút denne. Na druhej strane mu bolo ale pri zhoršení zdravotného stavu poskytnuté pomerne kvalitné lekárske ošetrenie, aspoň teda do takej miery, ako to umožňovali stav vedeckého poznania a skutočnosť, že išlo o prísne stráženého väzňa. Aj v nemocničnej izbe Gavrila napríklad neustále strážilo niekoľko vojakov.
Na jeho kondícii sa podpísal i nedostatok kvalitnej stravy a zle bol na tom aj psychicky; niekdajší študent napríklad nedostával nič na čítanie a kvôli pobytu na samotke sa mohol len vzácne s niekým porozprávať. Vo februári 1916 mladíkovi síce po nástupe nového riaditeľa sňali okovy, tuberkulóza ale už jeho telo zachvátila do takej miery, že mu v lete toho istého roku lekári museli amputovať pravú pažu. "Tuberkulózny proces rapídne pokračoval, Principove dni boli zrátané," spomínal Marsch.
Už pár hodín po smrti Principa, ktorý ku koncu života vážil len 40 kg, tajne pochovali v neoznačenom hrobe. Jeden z vojakov, Čech František Löbl, si však miesto poznačil. Po vzniku Československa ostatky najprv úrady preniesli do rodinnej hrobky starostu terezínskeho Sokola Pavla Žaluda a v júli 1920, po skončení VII. všesokolského zletu, si juhoslovanská delegácia odviezla do Sarajeva rakvu Gavrila aj ďalších sarajevských atentátnikov, ktorí boli väznení a zomreli v Terezíne.
Dva roky po smrti a šesť rokov po tom, čo guľky z jeho pištole zabili Františeka Ferdinanda a jeho manželku Žofiu Chotkovú, sa tak Princip vrátil do rodnej krajiny. Na svet prišiel v júli 1894 v západobosenskej dedinke Obljaj v rodine miestneho poštára srbskej národnosti. Od stredoškolských čias sa zapájal do politického života, chcel dosiahnuť nezávislosť Bosny, anektovanej v roku 1908 Rakúsko-Uhorskom. Od roku 1912 žil v Srbsku a počas balkánskych vojen sa márne pokúšal vstúpiť do armády.
V roku 1914 sa mu naskytla príležitosť preukázať odvahu, keď sa dostal do skupinky mladíkov, za ktorou stál plukovník srbského generálneho štábu Dragutin Dimitrijevič-Apis, a ktorá mala vykonať atentát na rakúsko-uhorského následníka. František Ferdinand si mohol pre svoju návštevu Sarajeva počas manévrov len ťažko vybrať horší deň než 28. jún. Je to totiž "Vidov dan" - jeden z najvýznamnejších okamihov srbskej histórie, deň porážky od Turkov na Kosovom poli v roku 1389. Prvý útok bombou ale nevyšiel a atentátnici už takmer rezignovali, keď zhodou náhod arcivojvodovo auto zacúvalo priamo pred Principa, ktorý nezaváhal a dvakrát vypálil. Prvá guľka arcivojvodu minula, odrazila sa ale od kovania auta a zasiahla Žofiinu brušnú aortu. Druhá trafila Františka do krku, roztrhla mu tepnu a uviazla v chrbtici.
Gavrilo sa síce pokúsil o samovraždu, cyankáli však neúčinkovalo a zastreliť sa mu nedovolili svedkovia. Spolu s ostatnými skončil pred súdom, ktorý mu ako mladistvému vymeral dvadsať rokov väzenia.
