TOKIO - Malý byt v Tokiu, kam jedného dňa vstúpil profesionálny upratovač Hidemicu Ošima, zamoruje teplý, vlhký vzduch a pach rozkladajúceho sa tela muža, ktorý zomrel pred tromi týždňami. Asi päťdesiatročný muž skonal sám, bez toho, aby si to niekto všimol, uprostred megalopoly veľkého Tokia, kde žije 38 miliónov ľudí.
Ošima, odetý do bieleho ochranného plášťa a vybavený rukavicami, zdvíha vrece presiaknuté telesnými tekutinami obete a na podložke odkrýva hemžiacu sa masu lariev a hmyzu. "Nosíme kombinézy, aby sme sa ochránili pred hmyzom, ktorý môže prenášať infekciu," vysvetľuje.
Taký prípad nie je v Japonsku vôbec ojedinelý. Osoby staršie ako 65 rokov tu už tvoria 27,7 percenta obyvateľov a prudko sa zvyšuje počet ľudí žijúcich osamote. Tento jav dokonca dostal svoj názov - kodokuši, čo znamená smrť osamote.
Oficiálne štatistiky o rozsahu javu neexistujú, ale experti usudzujú, že na súostroví, ktoré má 127 miliónov obyvateľov, je takých prípadoch ročne asi 30-tisíc. Japonsko zažilo v posledných desaťročiach hlboké kultúrne a ekonomické zmeny, ale systém sociálnej ochrany sa tomu neprispôsobil. Rodina sa často musí postarať sama o svojich seniorov, rovnako ako v minulosti. "Rodina v Japonsku bola dlho poskytovateľom sociálnej podpory všetkého druhu. Dnes sa však situácia mení; rastie počet osamelých a rodiny sa zmenšujú," hovorí Kacuhiko Fudžimori, expert špecializujúci sa na sociálnu problematiku.
V posledných tridsiatich rokoch sa podiel domácností tvorených jednou osobou viac než zdvojnásobil a dosiahol 14,5 percenta celkového počtu obyvateľov. Ide väčšinou o mužov päťdesiatnikov a ženy staršie ako osemdesiat rokov. Poklesol naopak počet uzatváraných manželstiev. Neistá situácia na pracovnom trhu spôsobuje, že sa mnohí muži obávajú, že nebudú schopní rodinu uživiť. Pokiaľ ide o ženy, sú vďaka tomu, že pracujú, stále viac finančne nezávislé.
Rastúca izolácia je ešte prehĺbená tým, že v japonskej kultúre sú ľudia zvyknutí žiadať o pomoc skôr rodinu než susedov. Starí Japonci sa zo zdvorilosti zdráhajú obťažovať susedov, čo zvyšuje ich izoláciu, uvádza Fudžimori. Deti a vnuci dnes zas žijú často veľmi ďaleko od svojich rodičov a prarodičov a niekedy nemajú peniaze na to, aby im pomáhali. "Ak už rodina nemôže zabezpečovať svoje funkcie ako kedysi, musí na tieto potreby reagovať spoločnosť," myslí si Fudžimori, ktorý predovšetkým požaduje zvýšenie daní, aby sa zlepšila sociálna ochrana starých ľudí. "Pokiaľ nič neurobíme, bude osamote umierať stále viac osôb," varuje.
Ošima so svojím tímom necháva v byte zosnulého zavreté okná, aby sa mŕtvolný pach nešíril po husto obývanej štvrti. Byt je zariadený sparťansky; okrem veľkej zbierky CD a DVD. Nie sú tu žiadne fotografie ani listy. Väčšinu nábytku Ošimovi ľudia vyhadzujú, ale cennejšie predmety nebohého nechávajú bokom, keby sa náhodou prihlásila rodina a prejavila o ne záujem. "Polícia hľadá jeho príbuzných, ale zatiaľ nikoho nenašla," uzatvára svoje rozprávanie upratovač.
