PRAHA - V roku 1968 stelesňoval Alexander Dubček snahu o reformu vládneho režimu v Československu. Pokus nastoliť "socializmus s ľudskou tvárou" však po niekoľkých mesiacoch ukončila ruská ozbrojená intervencia. Ako hlavný symbol takzvanej Pražskej jari musel Dubček následne odísť z verejného života, do ktorého sa mohol znovu zapojiť až po páde komunizmu. Jeho obnovenú politickú kariéru ale začiatkom novembra 1992 ukončila ťažká autonehoda.
Dubčekov syn prehovoril: Firma BMW chcela vyšetriť auto, v ktorom otec havaroval, zakázali to
Na vrchol mocenskej pyramídy vyniesol Dubčeka frakčný boj vo vedení KSČ. Jeho zvolenie za prvého tajomníka strany v januári 1968 bolo kompromisom medzi táborom reformistov a konzervatívnym krídlom. Dubčekovi sa ale podarilo názorové prúdy v strane spojiť a v očiach verejnosti sa stal tribúnom začínajúceho obrodného procesu.
Po augustovej invázii vojsk Varšavskej zmluvy Dubčeka spolu s ďalšími členmi vedenia KSČ internovali v Moskve, kde pod nátlakom podpísal protokol potvrdzujúci okupáciu. Práve táto skutočnosť sa stala základom Dubčekovho rozporuplného hodnotenia. Kým pre niektorých zostal hrdinom boja za slobodu, demokraciu a humanizmus, iní mu dodnes vyčítajú slabosť a nerozhodnosť.
Alexander Dubček sa narodil 27. novembra 1921 v obci Uhrovec neďaleko Topoľčian. Väčšinu mladosti však prežil v Sovietskom zväze, kam odišiel spolu so svojimi rodičmi. Na Slovensko sa vrátil v roku 1938 a nedlho potom vstúpil do komunistickej strany. Koncom vojny sa zúčastnil Slovenského národného povstania a bol ranený.
V päťdesiatych rokoch prešiel radom straníckych a štátnych funkcií a tiež vyštudoval povestnú "Vokovickú Sorbonu", teda Vysokú školu politickú ÚV KSČ v Prahe. V roku 1963 bol zvolený za člena predsedníctva Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) a prvého tajomníka toho istého orgánu v Komunistickej strane Slovenska. Na vrchol mocenskej pyramídy vystúpal 5. januára 1968, kedy vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ nahradil prezidenta Antonína Novotného.
Obrodný proces dostal 21. augusta 1968 dramatickú bodku v podobe vojenskej intervencie členov Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom. V nasledujúcom období normalizácie nebolo pre Dubčeka vo verejnom živote miesto. V apríli 1969 bol zosadený z postu prvého tajomníka ÚV KSČ a zo všetkých straníckych funkcií. Na krátky čas sa ešte stal predsedom Federálneho zhromaždenia (v tejto funkcii okrem iného podpísal neblaho preslávený "pendrekový zákon", ktorý udeľoval mimoriadne právomoci policajným zložkám a bol zneužívaný na prenasledovanie ľudí) a potom veľvyslancom Československa v Turecku. Bola to ale už len labutia pieseň Dubčekovej politickej kariéry.
V roku 1970 ho vylúčili z KSČ a v nasledujúcom období pracoval ako robotník a technický úradník žijúci pod dohľadom Štátnej bezpečnosti. Z ústrania vystúpil čiastočne až po nástupe Michaila Gorbačova k moci.
S pádom komunizmu na jeseň 1989 začala Dubčekova politická hviezda znovu stúpať. Najmä na rodnom Slovensku stále veľmi populárny politik bol v polovici decembra navrhnutý na funkciu prezidenta. O najvyšší ústavný post sa však hodlal uchádzať aj niekdajší disident a hlavná tvár zamatovej revolúcie Václav Havel. Po sérii rokovaní Dubček, hoci nerád, súhlasil s tým, že sa miesto prezidentského postu ujme kresla predsedu parlamentu. Do Federálneho zhromaždenia ČSSR bol kooptovaný 28. decembra a ešte v ten istý deň v jeho čele nahradil Stanislava Kukrála. Predsedom zákonodarného zboru bol až do leta 1992.
O Dubčekovi, ktorý sa v marci 1992 stal predsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska, sa v súvislosti s rozpadom federácie uvažovalo aj ako o možnom prezidentovi samostatnej Slovenskej republiky. Jej vzniku sa však Dubček nedožil.
Ráno 1. septembra 1992 nasadol politik do služobného BMW a vydal sa na cestu z Bratislavy do Prahy. Na 88. kilometri diaľnice D1 dostala jeho limuzína v hustom daždi šmyk a vo viac ako stokilometrovej rýchlosti vyletela z cesty. Kým vodič vozidla mal len ľahké zranenia, nepripútaný Dubček vyletel zadným oknom a utrpel rad trieštivých zlomenín. Po prvotnom ošetrení v nemocnici v neďalekom Humpolci bol vrtuľníkom prepravený na ARO v Prahe na Homolke. Tam 7. novembra večer, po viacerých operáciách a neustále sa zhoršujúcom zdravotnom stave, zomrel.
Držiteľ mnohých domácich i medzinárodných ocenení bol v januári 2003 vyznamenaný prezidentom Václavom Havlom Radom Bieleho leva I. triedy in memoriam.
Okolnosti smrti Alexandra Dubčeka sú stále zdrojom mnohých nezodpovedaných otázok. Prečo polícia neurobila na mieste nehody trasostopu? Ako to, že sa krátko po nehode na mieste objavila ochranka, hoci ju nikto nevolal? Prečo jej polícia odovzdala Dubčekovu aktovku, v ktorej boli údajne citlivé materiály? Prečo nedošlo k nezávislej obhliadke auta, ktoré bolo neskôr opravené v garážach ministerstva vnútra...? Kriminalisti však vyšetrovanie uzavreli s výsledkom, že nešlo o vraždu.
