PRAHA - Odveká túžba spoznať, čo je za deviatimi horami a deviatimi riekami, viedla dvoch vtedy neznámych mladých inžinierov, kamarátov z vysokoškolských štúdií, k myšlienke uskutočniť cestu okolo sveta. Na svoju prvú objavnú púť vyrazili Miroslav Zikmund a Jiří Hanzelka 22. apríla 1947. Okolo sveta to síce nebolo, "len" do Afriky a Latinskej Ameriky, ale aj tak postupne preslávili Československo ďaleko za jeho hranicami.
Jedna z najkontroverznejších osobností slovenských dejín: Pred 70 rokmi popravili Jozefa Tisa
"Je to od vás krásne, že ste svoju cestu venovali Leninovej pamiatke," radovali sa vraj obyvatelia jedného sovietskeho mestečka, keď im na besede cestovatelia oznámili dátum, kedy vyrazili na svoju prvú výpravu. Dlho im potom obaja dobrodruhovia museli vysvetľovať, že dátum odchodu bol zvolený náhodne a že vôbec netušili, že sa veľký Vladimír Iľjič narodil 22. apríla.
Skôr než ale mohli tohto dňa odísť, museli prekonať rad prekážok. Na tom, že by bolo skvelé vypraviť sa spoločne na cestu okolo sveta, sa síce zhodli už pri svojom prvom stretnutí na schodoch Vysokej školy obchodnej v Prahe v roku 1938, ale s prípravami mohli začať až po vojne. Peniaze na výpravu nemali, vymysleli však spôsob, ako si počas cesty zarobiť na jej náklady: budú propagovať automobily značky Tatra. Jedným takým, požičaným, sami pôjdu, budú uzatvárať obchodné kontrakty pretrhnuté vojnou a tiež zo svojho putovania budú robiť písomné, rozhlasové aj filmové reportáže, po návrate prípadne i knihy. Vypracovaný projekt neochvejne hájili pred ministerskými úradníkmi a uspeli. Získali štipendium vo výške vtedajších 400-tisíc korún a továreň Tatra im požičala auto Tatra 87.
Vyšli z Opletalovej ulice v Prahe a do afrického kontinentu sa zahryzli zo severu. Z marockej Casablanky pokračovali do Egypta a proti toku Nílu púšťou do Sudánu a až do Etiópie. Prešli autom celú Núbijskú púšť, čo pred nimi nikto nedokázal, vystúpili na najvyššiu horu Afriky Kilimandžáro. Tento "kopček", stretnutie s trpasličími kmeňmi vo vnútri konžského pralesa, ale vlastne celú cestu zachytili tiež na filmový pás. Na začiatku júna 1948 sa zastavili v Kapskom Meste: "Piateho zakončený africký úsek cesty okolo sveta-stop-37 270 kilometrov dvadsiatimi siedmimi krajinami," stálo v telegrame z najjužnejšieho cípu Afriky.
Cez Atlantický oceán sa s tatrovkou preplavili do Južnej Ameriky. Čitateľov, poslucháčov a neskôr i filmových divákov zaviedli vysoko pod zasnežené vrcholky Ánd aj medzi lovcov lebiek v pralesoch Ekvádoru. Na cestách im často hrozilo nebezpečenstvo vyplývajúce najmä z neznalosti miestnych nepísaných zákonov. Priazeň domorodcov si ale dokázali získať tým, že sa k nim správali ako hostia k hostiteľovi. Preto sa tiež zo svojich ciest vracali nielen s hlavou na krku, ale aj s množstvom priateľov, ktorí sa s nimi neradi lúčili.
Putovanie Novým svetom skončilo v Mexiku. Hanzelka si zlomil ľavú ruku v zápästí a musel odísť domov, ani Zikmund však nemohol v ceste pokračovať. Studená vojna vytvorila nepriedušnú železnú oponu a nedovolila československému občanovi, aby vstúpil na pôdu Spojených štátov.
Po tri a pol roku putovanie svetom, ktoré ich viedlo 44 krajinami Európy, Afriky a Južnej Ameriky, sa obaja vrátili domov, kde sa stali slávnymi. Z cesty vzniklo niekoľko kníh, reportáže, filmy, cestovatelia absolvovali stovky besied a rozhovorov. Mohli sa pochváliť aj úspešnou obchodnou bilanciou. Podľa Hanzelku vyniesla cesta vtedajšiemu Československu vyše tri milióny dolárov z uzavretých obchodov.
Návrat do vlasti pre dvojicu H + Z však neznamenal bodku za cestovaním, ale obyčajnú bodkočiarku, naznačujúcu túžbu oboch dobrodruhov v púti okolo sveta pokračovať. Nasledovali cesty do Ázie a Oceánie, do Austrálie ale už cestovatelia nedostali víza. Ich spoločné výpravy definitívne ukončil rok 1968. Odsúdenie sovietskej invázie a kritika vtedajšieho režimu ich umlčali na dvadsať rokov.
