BRATISLAVA/PRAHA - Katolícky farár a vrcholný predstaviteľ vojnovej Slovenskej republiky Jozef Tiso patrí k najkontroverznejším osobnostiam moderných slovenských dejín. Zatiaľ čo pre časť Slovákov je mučeníkom, ktorý dokázal svojmu národu zabezpečiť samostatný štát, pre iných zostáva predstaviteľom autoritárskeho režimu, ktorý poslal na smrť desaťtisíce židovských občanov. Od smrti Jozefa Tisa, ktorý za svoje politické skutky skočil na popravisku, uplynie 18. apríla 70 rokov.
Historici o najzvrátenejšom období dejín: Takto by dopadli Slováci, keby vyhrali vojnu s Hitlerom!
Tiso bol nacionalista, ktorý dokázal svojmu ľudu dať samostatný, na svoju dobu pomerne stabilný režim - avšak za vysokú cenu rozbitia Československa, odstránenia demokracie, vazalstva voči nacistickému Nemecku, odstránenia opozície a likvidácie židovského obyvateľstva.
Seriózna historiografia tvrdí, že protižidovská legislatíva zavedená na Slovensku po nemeckom vzore a podporovaná cirkvou na čele s Tisom, patrila medzi najprísnejšie v Európe. Slovensko navyše ako jediný priamo Nemeckom neokupovaný štát uskutočnilo deportácie Židov iniciatívne a vlastnými mocenskými prostriedkami: Tisova administratíva sa teda dobrovoľne podieľala na genocíde. Ako nemecký spojenec mala navyše podiel na násilných zmenách hraníc a príprave a vedení vyhladzovacej vojny.
Jozef Tiso sa narodil 13. októbra 1887 v Bytči v rodine živnostníka. Po absolvovaní gymnázia v Žiline vyštudoval vo Viedni teológiu a bol vysvätený na kňaza. Následne pôsobil ako kaplán na rôznych miestach, napríklad v Rajci a v Bánovciach nad Bebravou. Do prvej svetovej vojny, v ktorej spočiatku pôsobil ako poľný kurát, vystupoval skôr ako Maďar. Od roku 1915 vyučoval teológiu v nitrianskom bohosloveckom seminári a na miestnom gymnáziu. V roku 1924 sa stal farárom a dekanom v Bánovciach nad Bebravou.
V politike sa začal angažovať bezprostredne po vzniku samostatného Československa - v roku 1918 vstúpil do Slovenskej ľudovej strany (od roku 1925 vystupovala pod názvom Hlinkova slovenská ľudová strana, HSĽS) a vzápätí sa vypracoval na jednu z jej vedúcich osobností. V polovici 20. rokov bol za HSĽS zvolený do Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia a po vstupe svojej strany do Švehlovej vlády zastával v rokoch 1927 až 1929 post ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. V zákonodarnom zbore zasadal až do roku 1939.
Tiso bol vnímaný ako ideológ slovenskej nezávislosti a protičeského smeru. Po Mníchovskej dohode, ktorá koncom septembra 1938 zlikvidovala prvú československú republiku, sa stal predsedom vlády autonómneho Slovenska a po skorej Hlinkovej smrti aj vodcom HSĽS. V novembri toho istého roku HSĽS pohltila svojich konkurentov a ustanovila sa vedúcou politickou silou v krajine.
Situácia sa vyhrotila 9. marca 1939, kedy bol Tiso na popud Prahy odvolaný. Už o päť dní neskôr však Slovensko po jeho osobnom rokovaní s Hitlerom vyhlásilo samostatnosť a Tiso sa postavil do čela samostatného štátu - najprv ako predseda vlády, od októbra 1939 ako prezident. Do správy krajiny premietol svoje konzervatívne a antisemitské postoje.
Katolícko-stavovský slovenských štát uzavrel roku 1939 spojeneckú zmluvu s Berlínom a stál po jeho boku až do svojej okupácie nemeckými vojskami v roku 1944. V roku 1939 vyhlásil vojnu Poľsku a západným mocnostiam, neskôr aj ich ďalším spojencom a slovenskí vojaci sa zapojili do bojov na strane "Osi".
Tiso opustil Slovensko v apríli 1945 a skrýval sa v Nemecku. Tam ho zatkla americká armáda, ktorá ho odovzdala československej justícii. Pri následnom procese v Bratislave ho za vlastizradu odsúdili na trest smrti. Jeho žiadosť o milosť bola zamietnutá.
