ZÁHREB/PRAHA - Juhosláviu, krajinu považovanú za studenej vojny za most medzi Východom a Západom, držala pohromade nielen obava zo ZSSR, ale aj potláčanie etnického napätia. Nacionalistické tenzie, dlho ukrývané pod povrchom, však po rozpade socialistického bloku prepukli naplno. Štát, ktorý proklamoval "bratstvo a jednotu" svojich národov, sa začal naplno drobiť 25. júna 1991, keď vyhlásili nezávislosť dve najzápadnejšie republiky, Chorvátsko a Slovinsko.
Exzástupca šéfa CIA varuje: Čoskoro sa zmenia hranice Balkánu, NAJ nebezpečenstvo hrozí TU
"V Juhoslávii je šesť republík, päť národov, štyri jazyky, tri viery, dve abecedy a len jedna strana," hovoril jeden zo sloganov, ktoré pomáhali komunistickému vodcovi Josip Broz Titovi držať balkánsku krajinu pohromade. Po smrti doživotného prezidenta, na ktorého pohreb v máji 1980 dorazili desiatky štátnikov z celého sveta, ale začalo Titovo dielo erodovať. Cestu k tomu pritom otvoril sám juhoslovanský vodca, keď v roku 1974 dal zelenú novej ústave, ktorá zvyšovala autonómiu jednotlivých republík.
Kým bol však Tito nažive, darilo sa vďaka jeho autorite, získanej za vojny i neskôr počas roztržky so ZSSR, odstredivé tendencie držať pod kontrolou. Od začiatku 80. rokov však spory medzi jednotlivými republikami a ich straníckymi organizáciami postupne silneli. Bohatšie republiky, teda Chorvátsko a Slovinsko, napríklad poukazovali na prílišné prerozdeľovanie peňazí, zatiaľ čo zaostalejšie regióny potrebujúce k rozvoju podporu z federálnych zdrojov (Macedónsko či Kosovo) videli problém opačne.
Práve hospodárske problémy zadlženej krajiny, ktorá bola vnímaná napríklad z Československa ako oáza slobody a blahobytu, sa stali jedným z spúšťačov rozpadu. Ďalším boli znovu objavené národnostné rozpory, tiahnuci sa dlho do minulosti - niekde do doby druhej svetovej vojny (Chorvátsko či Bosna), inde potom ešte hlbšie, čo sa týkalo najmä Kosova. Práve v tejto juhosrbskej provincii prepukli v 80. rokoch prvej ozbrojené strety, a to medzi miestnymi Albáncami a štátnou mocou.
V roku 1990 už ale Kosovo, kde v januári zomreli tri desiatky ľudí, nebolo jediným neuralgickým bodom juhoslovanskej vnútornej politiky. Odlišné názory na budúce usporiadanie Juhoslávie sa prejavili aj vo vnútri celojuhoslávskej komunistickej strany, ktorá sa tak stala ďalším z miest stretov zástupcov republík. Kým vodca srbských komunistov (neskôr socialistov) Slobodan Miloševič chcel federáciu so silnou ústrednou mocou, preferovali Chorváti a Slovinci výrazne voľnejšie konfederácie.
Na jar 1990 sa navyše v oboch týchto republikách konali prvé slobodné voľby, v ktorých zvíťazili strany volajúce po väčšej voľnosti. Následné rokovania medzi reprezentantmi jednotlivých častí Juhoslávie mali rad kôl, žiadna zo schôdzok hláv republík ale k dohode neviedla. Udalosti potom vyvrcholili začiatkom leta 1991 vyhlásením nezávislosti Slovinska a Chorvátska. Ústredné orgány federácie tento krok odmietli uznať a do oboch krajín vyslali jednotky Juhoslovanskej ľudovej armády (JNA).
Zväzová armáda mala všetky teoretické predpoklady dosiahnuť rýchle víťazstvo, najmä nad nespočetnou a slabo vyzbrojenou slovinskou Teritoriálnou obranou. Slovinci však pripravili JNA, ktorá sa snažila o ovládnutie slovinských hraničných priechodov, prekvapenie v podobe účinnej blokády kasární. Ozbrojený konflikt trval iba desať dní, a na jeho konci stálo rozhodnutie o stiahnutí federálnej armády z územia Slovinska. Ľubľane sa tým otvorila cesta k faktickej samostatnosti.
Dramatickejší priebeh malo nasadenie armády v Chorvátsku, kde tvorili približne 12 percent obyvateľov Srbi, väčšinou nesúhlasiaci s vyhlásením nezávislosti. S podporou JNA sa im podarilo ovládnuť asi tretinu územia, na ktorom vyhlásili vlastný štát a vyhnali z neho veľkú časť nesrbských obyvateľov. Začiatkom roku 1992 bolo uzavreté prímerie, ktoré ukončila v lete 1995 úspešná chorvátska ofenzíva, po ktorej Záhreb opäť ovládol väčšinu krajiny - avšak už bez Srbov, ktorí z veľkej časti utiekli.
FOTOREPORTÁŽ najväčšieho zverstva od II. svetovej vojny: Túto masakru si Európa musí pripomínať
Erózia Juhoslávie ale pokračovala ešte niekoľko rokov. Už koncom roka 1991 napríklad vyhlásilo v pokoji nezávislosť Macedónsko. Najhoršie z niekdajších juhoslovanských republík dopadla národnostne najpestrejšia Bosna a Hercegovina, ktorá sa (napriek nesúhlasu srbskej populácie) osamostatnila v marci 1992 a ktorú zachvátil krvavý trojročný konflikt. Koncom 90. rokov potom Belehrad po krátkej vojne, do ktorej zasiahlo aj NATO, stratil kontrolu nad Kosovom. Naopak pokojný bol rozchod Srbska a Čiernej Hory v roku 2006.
