BRATISLAVA - O niekoľko dní si pripomenieme tridsiate výročie najväčšej jadrovej havárie v dejinách. V dôsledku tragédie v Černobyle zomreli v prvých rokoch po nej tisícky ľudí. Druhým negatívnym rozmerom je fakt, že totalitný režim sa ju snažil zatajiť pred verejnosťou.
K výbuchu v elektrárni došlo približne o pol druhej hodine ráno 26. apríla 1986 vplyvom kombinácie viacerých faktorov, ako napríklad nedodržanie bezpečnostných predpisov operátorov reaktora či nedostatky v jeho dizajne. V dôsledku havárie došlo k úniku veľkého množstva rádioaktívnych látok do ovzdušia, ktorý trval desať dní. Okolo elektrárne bol postavený oceľový sarkofág.
Mlčanie, zatajovanie, odpočúvanie
Moskva sa o incidente dozvedela až okolo piatej ráno. Úrady predpokladali, že ide len o internú záležitosť, preto o nej neinformovali zahraničie a snažili sa ju utajiť. Následne údaje o havárii potom skresľovali. "K nám sa prvá oficiálna správa o katastrofe dostala až 30. apríla. Začali sa odpočúvať telefóny, kontrolovala sa pošta smerujúca do zahraničia, leby sa informácie, ktoré sme mali k dispozícii, nedostali von," poznamenal Škulec. "Na príklad zatajovania život ohrozujúcej tragédie si môžeme uvedomiť hrôzu totalitného režimu. Kto sa odvážil poukázať na to, čo sa odohralo v Černobyle, ten bol stíhaný za šírenie poplašnej správy. Vyslovenie pravdy sa považovalo za trestný čin," povedal historok František Neupauer z Ústavu pamäti národa.
Faktom je, že radiácia zamorila územie niekoľkých štátov. Prvé dôkazy o nej priniesli Švédi, keď si pracovníci miestnej jadrovej elektrárne našli rádioaktívne častice na oblečení. Následné pátranie po zdroji odhalilo jeho pôvod v ZSSR.
Rádioaktívny mrak od Švédska až po Japonsko
Kontaminovaná bola severná pologuľa, najmä Európa, no aj Kanada, USA a Japonsko. Rádioaktívny látky podľa smeru vetra postupovali cez západnú časť Sovietskeho zväzu, východnú Európu a Škandináviu. Najviac postihnuté boli oblasti Ukrajiny, Ruska a Bieloruska, čo si vyžiadalo evakuáciu a presídlenie asi 200-tisíc obyvateľov. Do odstraňovania škôd bolo nasadených len 360 pracovníkov. Stranícke orgány úplne zlyhali aj v tomto smere. Väčšina dobrovoľníkov o prítomnom riziku nevedela a v oblasti zamorenej radiáciou dokonca na sebe nemala ochranné obleky.
Rádioaktívny mrak, ktorý vystúpal do výšky 1,5 kilometra, zasiahol aj Česko-Slovensko, a to celkovo trikrát - 30. apríla, 3. až 4. mája a 7. mája 1986. Pohyb mraku intenzívne analyzovali aj vtedajší slovenskí odborníci. "Z miesta havárie sme nemali žiadne informácie. Na situáciu sme však napriek tomu zareagovali pohotovo a spustili trajektovú analýzu (sledovanie a vyhodnocovanie pohybu rádioaktívnych oblakov po havárii)," uviedol Štefan Škulec, výskumný pracovník SHMÚ v čase havárie. Slovensko radiáciou príliš zasiahnuté nebolo. "Najvyššie hodnoty boli namerané v oblastiach, kde v čase prechodu mraku pršalo, teda na južnom Slovensku. Najvyšší nameraný dávkový príkon bol pri Slovenskej Ľupči," dodal Škulec.
Vtedajšia česko-slovenská vláda reagovala na potenciálnu hrozbu veľmi nekompetentne a oneskorene. Situáciu však monitorovali ako Slovenský hydrometeorologický ústav tak verejné úrady na ochranu zdravia. Boli prijaté viaceré preventívne opatrenia vrátane užívania jódových tabletiek najviac ohrozenou skupinou obyvateľov (bačov na salašoch). Okrem toho bol zastavený predaj ovčieho mlieka.
Zúfalé obete černobyľskej havárie: Vykašľali sa na nás, potrvá 2000 rokov, kým sa oblasť vyčistí
Dlhodobý dopad černobyľskej havárie
V dejinách sme sa viackrát stali svedkami priemyselných a prírodných katastrof. Špecifikum havárie v Černobyle ale spočíva v dlhodobom dopade žiarenia na ľudské spoločenstvo aj na životné prostredie. Priamo pri výbuchu zahynuli dvaja ľudia, v ďalších dňoch zhruba 300. V nasledujúcom období v dôsledku ožiarenia zomrelo ďalších 4000. Význam diskusie o havárii tkvie aj v tom, že si treba uvedomiť, že by pred tridsiatimi rokmi nebola kvôli politickému režimu možná.
