BRATISLAVA - Kým v roku 1906 Rakúsko–Uhorsko len uvažovalo o zmene volebného zákona a zvažovalo aj to, či ho dostanú analfabeti a ženy, na Novom Zélande už ženy mohli voliť dávno. U nás sa tak stalo až v roku 1920. A do poslaneckých kresiel vtedy zasadlo aj prvých 12 statočných žien.
„Ja som za čím väčšie rozšírenie politických práv,“ dušoval sa vtedajší minister pravosúdia Géza Polónyi (1906-1907) krátko po nástupe do funkcie v roku 1906. Hlasovanie malo byť priame a tajné, ale nie až také rovné, aby nemalo hraníc – veď „prirodzené hranice musí mať každá rovnosť verejného práva.“ Skutočná reforma však v našich krajoch nastáva až so vznikom Československej republiky v roku 1918. Ako u nás prebiehali voľby dovtedy?
Správy v storočných novinách sú plné kontrastov: Počas vojny pribudlo 600 nových milionárov
Voliť musel každý
Tzv. volebný zákon č. 123/1920 síce dal právo voliť všetkým mužom i ženám po dosiahnutí 21. roku života, avšak súčasne z neho urobil povinnosť. Oslobodení boli občania nad 70 rokov, chorí alebo zdravotne hendikepovaní, osoby v tom čase zdržiavajúce sa aspoň 100 kilometrov od miesta bydliska, ľudia s neodkladnými pracovnými záležitosťami alebo tí, ktorí sa jednoducho kvôli dopravnej zápche na voľbu nestihli dostaviť. Volebné miestnosti neboli otvorené tak dlho, ako sme teraz zvyknutí a volilo sa len v mieste bydliska.
Voľby v mnohých jazykoch
V roku 1920 sa ešte nevolilo na celom území Československa, a tak napokon do Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia bolo zo zákonom stanovených 300 poslancov zvolených len 281. Spomedzi 23 politických strán sa ujalo mandátu 16, čo je skutočne rôznorodé zastúpenie. Na našom území sa v tom čase používalo mnoho jazykov, takže aj tlačoviny na voľby a volebné zápisy boli vo viacerých jazykoch – okrem češtiny a slovenčiny sa našli aj nemecké, poľské, maďarské, ukrajinské.
Dvanásť statočných
Zákon č. 123/1920 bol na danú dobu pokrokový. Určil všeobecné rovné a priame hlasovacie právo tajným hlasovaním. Československo sa dokonca stalo jednou z mála krajín sveta, ktorá ženy takto zrovnoprávnila. „Uznávam právo ženy na politický život tak, ako právo muža, ba ešte viac,“ deklaroval napríklad prezident USA F. D. Roosevelt. A tak sa stalo, že v prvom priamo zvolenom Národnom zhromaždení ČSR sa ocitlo 12 poslankýň a 3 senátorky. Spomienky na niektoré sa do parlamentných memoárov vryli hlbšie, na niektoré plytkejšie.
Poslankyňa babička
Sukne sa zužujú, šaty a vlasy radikálne skracujú, šatky menia klobúčiky, každá žena chce vyzerať aspoň trocha ako Coco Chanel či Mary Pickfordoová. Nie však matka šiestich detí a poslankyňa za agrárnikov Anna Chlebounová (v r. 1920 mala 45 rokov). Na rokovania zásadne chodievala v šatke, uviazanej pod hrdlom „na babičku“, čím demonštrovala, že je žena českého vidieka. Hoci dosiahla len základné vzdelanie, do politiky sa dostala už v roku 1918, ako jedna z ôsmich žien revolučného Národného zhromaždenia ČSR. To vzniklo ako prvý zákonodarný zbor v ČSR 14. 11. 1918 a fungovalo, až kým sa nesformovalo nové v prvých voľbách v roku 1920.
Zachránila otca a on jej daroval slobodu
Najviac sa z historických materiálov dozvedáme o poslankyni Luise Landovej – Štychovej (35) – študujúcej astronómiu a sociológiu, anarchistke, skautke a inak aktívnej žene. Ako dievča svojou starostlivosťou zachránila svojmu otcovi život, za čo si ako odmenu vyžiadala úplnú slobodu a časť svojho vena na založenie vlastnej existencie. Zaujímavé je, že hoci bola sama vydatá, kritizovala postavenie ženy v domácnosti a v manželstve. V roku 1923 bola zbavená poslaneckého kresla. Stala sa funkcionárkou v Hvezdárskej spoločnosti a svojmu manželovi pomáhala spracovať novú hviezdnu mapu.
Politicky nepohodlné
Fanni Blatny (47) za Nemeckú sociálno-demokratickú stranu robotnícku v ČSR sa napríklad snažila o zlepšenie vzdelávania pôrodných asistentiek a zasadzovala sa za to, aby sa pri verejných voľbách hlasy sčítavali samostatne podľa pohlaví. So svojou straníckou kolegyňou –Marie Deutsch (38) mali spoločné to, že obe museli emigrovať počas II. svetovej vojny a napokon umreli v exile. Betty Karpíškovej (39) sa to však nepodarilo a po väznení a mučení zomrela napokon v máji 1941 v Osvienčime. Ako poslankyňa bojovala aj za podporu v nezamestnanosti, najmä žien a za plánované rodičovstvo.
Najmladšie poslankyne
Najmladšou členkou Poslaneckej snemovne NZ ČSR sa stala Josefa Rosolová, ktorá v čase nadobudnutia mandátu za Československú národnú demokraciu mala len 29 rokov. Stalo sa tak v roku 1921, postúpila ako náhradníčka. Svoju naštartovanú politickú kariéru jej zhatilo manželstvo a výchova detí. Hoci nepracovala priamo v NZ ČSR po roku 1920, nazrela do vysokej politiky aj Slovenka Irena Káňová. Jej patril titul najmladšej poslankyne revolučného československého Národného zhromaždenia. V čase, kedy sa ujala mandátu po Alici Masarykovej, mala len 26 rokov. Pochádzala z Banskej Štiavnice, kde pracovala ako robotníčka v tabakovej fabrike.
Titul pani aj pre nevydaté
Fráňa Zemínová (38) pôsobila v parlamente neuveriteľných 30 rokov. Vytrvalo sa snažila zlepšiť bytovú politiku. No a možno aj vďaka nej patrí titul „pani“ dnes aj nevydatým ženám a matkám. Sociálna demokratka Anna Malá (36) prešla ani nie po roku práce v zhromaždení medzi komunistov. Ako viac poslankýň, aj ona podporovala zákon, ktorý zakazuje tzv. platené dojčenie – aby chudobné matky predávali svoje mlieko iným, bohatým rodinám a nedojčili vlastné deti.
Mala blízko k Slovákom
Hoci pôvodom z Humpolca, mala sociálna demokratka Anna Sychravová (47), blízko ku Slovákom. V roku 1920 učila vo Vrútkach. Politicky sa aktivizovala v oblasti plánovaného rodičovstva a vzdelávania nevidiacich a hluchonemých detí. Pomery na Slovensku sa snažila zlepšiť napríklad aj zákazom predávania alkoholu mladistvým.
Postavila útulok pre osamelé
Poštová úradníčka Ludmila Pechmanová-Klosová (35) ako prvá žena dosiahla na špičku parlamentného orgánu – stala sa podpredsedníčkou komisie pre sociálnu starostlivosť. Eliška Purkyňová (52) sedela už v revolučnom NZ ČSR. Pracovala ako asistentka ministerstva sociálnej starostlivosti. Aj vďaka jej iniciatíve sa začala výstavba Útulného domova osamelým ženám v Prahe, ktorý slávnostne otvorili v roku 1924. Kritizovala aj zlú situáciu nemanželských detí a vysokú úmrtnosť detí aj rodičiek.
Senátorky
Ženy sa dostali po voľbách v roku 1920 aj do senátorských kresiel Národného zhromaždenia ČSR. Božena Ecksteinová-Hniličková (47) – bola práve prvou ženou – senátorkou. Kritizovala detskú prácu a zneužívanie práce sirôt. Dcéra továrnika a vnučka poslanca Frankfurtského parlamentu Wilhelma Herziga, senátorka Emma Maria Herzigová, bola lekárkou – špecialistkou na ženské choroby, zvolená za Nemeckú nacionálnu stranu. Ostrieľaná životom zasadla do senátorského kresla za Nemeckú sociálno-demokratickú stranu robotnícku v ČSR Anna Perthen. Od 12 rokov si vyskúšala, čo je to zarábať si na živobytie v továrni v Podmoklech.
Nedá sa povedať, že každým ďalším volebným obdobím narastala zainteresovanosť žien do politiky. Stále v nich však pretrváva záujem o sféry, ktoré sú im dôverne známe – materstvo, rodičovstvo, ženská a detská otázka, sociálne istoty. Podľa toho sa angažovali aj v parlamentných výboroch.
