MYS CANAVERAL - Iba minútu a štvrť trvala 28. januára 1986 cesta amerického raketoplánu Challenger do vesmíru. Stroj sa potom pred zrakmi miliónov televíznych divákov zmenil v ohnivú guľu, nikto zo siedmich členov posádky neprežil. Až do nehody Columbie v roku 2003 išlo o najhoršie nešťastie, ktoré americký program pilotovaných letov postretlo. Od tragédie Challengeru, ktorú spôsobila porucha na jednom z pomocných motorov, uplynie vo štvrtok 30 rokov.
Let STS 51-L, ako znelo označenie misie, mal štartovať už 22. januára, ale bo niekoľkokrát odložený. Ani v osudný deň to nevyzeralo nádejne; nočné mrazy, ktoré pokryli časť odpaľovacej rampy na Myse Canaveral cencúľmi, predstavovali nebezpečenstvo. Napriek tomu nakoniec posádka - veliteľ Francis Scobee, pilot Michael Smith, palubný špecialisti Judith Resniková, Ronald McNair a Allison Onizuka, expert Gregory Jarvis a učiteľka Christa McAuliffeová - do stroja zasadla.
O 11:38 miestneho času sa vesmírny kolos konečne odlepil od zeme. Niekoľko obláčikov sivého dymu, ktoré sa objavili pri pravom pomocnom motore na tuhé palivo, zaniklo vo víre plameňov šľahajúcich z trysiek štartujúceho stroja. Manéver prebehol ako zvyčajne a všetko sa zdalo byť v poriadku. Po 73 sekundách letu ale mohutná explózia raketoplán roztrhala na kusy. Kabína s posádkou dopadla z výšky asi 14 kilometrov do mora.
Okamžite po tragédii sa začalo rozsiahle vyšetrovanie. Ako možné príčiny odborníci postupne vylúčili sabotáž, poruchu na odpaľovacom zariadení, hlavnej palivovej nádrži aj raketopláne samotnom. V centre záujmu sa ocitla dvojica pomocných rakiet, takzvaných boosterov, ktoré Challengeru pomáhali v počiatočnej fáze letu. Za príčinu nešťastia bola označená netesnosť spoja dvoch segmentov pravého boosteru. Analýza trosiek a filmových záberov ukázala, že z boku pomocnej rakety vyšľahol plameň, ktorý poškodil hlavnú nádrž a spôsobil výbuch. Otázkou však zostáva, prečo zodpovední pracovníci NASA jubilejný desiaty let Challengeru vôbec povolili. O strate možnosti tesniacich krúžkov v dôsledku nízkych teplôt, ktoré pri štarte vtedy panovali, sa vedelo, a ich výrobca na túto skutočnosť upozorňoval.
Zo siedmich obetí tragédie na seba osobitnú pozornosť pútala McAuliffeová. Aby NASA priblížila svoj vesmírny program verejnosti, rozhodla sa ponúknuť cestu do kozmu aj jednému z amerických pedagógov. Do konkurzu sa prihlásilo vyše 11-tisíc záujemcov, z ktorých bola v lete 1984 vybraná práve stredoškolská učiteľka McAuliffeová. Prítomnosť civilistov na palube raketoplánu sa stala senzáciou. Jeho skaza potom pre verejnosť predstavovala o to väčší šok.
Challenger pôvodne slúžil ako pokusný objekt, na ktorom technici overovali vplyv vibrácií na konštrukciu strojov. V júli 1982 bol po nevyhnutných úpravách zaradený ako druhý stroj do služby. Prvýkrát vzlietol v apríli 1983, pred haváriou absolvoval deväť letov, počas ktorých vo vesmíre strávil viac ako 69 dní. Na svoje konto si pripísal aj niekoľko prvenstiev - do kozmu dopravil prvú astronautku USA a z jeho útrob prvýkrát vykročil človek do priestoru bez pevného spojenia s loďou.
Skaza Challengeru nie je jediným čiernym zápisom v americkom programe letov raketoplánov. Vo februári 2003 ju nasledovala nehoda Columbie, ktorá sa rozpadla pri návrate do atmosfíry, len pár minút pred pristátím. Na vine bol úlomok izolačnej peny z hlavnej nádrže, ktorý poškodil tepelný štít. Nikto zo siedmich členov posádky, ktorej súčasťo bol aj prvý izraelský astronaut Ilan Ramon, nehodu neprežil. Raketoplány sa potom do vesmíru vrátili až s misiou Discovery v roku 2005. NASA vesmírne koráby využívala od roku 1981. Najviac kilometrov nalietal za svoju takmer 27 rokov dlhú kariéru raketoplán Discovery, ktorý naposledy odštartoval vo februári 2011. V tom istom roku na obežnú dráhu zavítal ešte Endeavour a Atlantis. Jeho misiou sa americký program letov raketoplánov po tridsiatich rokoch uzavrel. Kozmickú agentúru k tomu viedli najmä vysoké finančné náklady. Raketoplány sa neskôr vydali na svoju poslednú cestu - do múzejných zbierok.
