BRATISLAVA – Oceňovaný český fotograf Stanislav Krupař a nemecký reportér Wolfgang Bauer sa rozhodli, že zistia, ako v skutočnosti vyzerá cesta migrantov do Európy. Prekvapujúce na celej dobrodružnej, no aj veľmi nebezpečnej investigatívnej akcii, bolo najmä odhalenie, kto sa v skutočnosti rozhodne opustiť všetko a vydať sa za bezpečím a lepším životom do našich končín. Toto by ste skutočne nečakali!
Krupař s Baureom sa rozhodli, že sa budú vydávať za utečencov z Azerbajdžanu. Vybavili si falošné doklady a spolu s ich spojkou, pôvodom Sýrčanom Amarom roky žijúcim v egyptskej Alexandrii, sa pripojili k skupine asi 50 ľudí, mužov, žien a detí. Za cestu na starý kontinent zaplatili nemalú čiastku 3600 dolárov, ustlané na ružiach však rozhodne nemali.
Wolfgang, teraz už pod falošným menom Varj, poznal Amara ešte zo svojich minulých reportáží. Bohatý muž, ktorý spolu s rodinou žije v byte zariadenom v barokovom štýle s rozlohou 280 metrov štvorcových, sa rozhodol utiecť. Ako Sýrčan, ktorých v posledných rokoch v Egypte vôbec nevítajú s otvorenou náručou, sa začal báť o životy svojich detí.
Veľký exodus
„Teraz sme súčasťou veľkého exodu. V roku 2013 utieklo cez Stredozemné more do Európy 43-tisíc ľudí, väčšinou z Líbye. Pochádzajú z krajín, v ktorých je vojna, ako Sýria alebo Somálsko, z diktatúr ako Eritrea, alebo si len jednoducho želajú život v lepších ekonomických podmienkach. 1500 ľudí sa každý rok utopí pri pokuse dostať sa na preplnených lodiach do Talianska a Grécka,“ píše vo svojom článku Wolfgang.
Dôvody odchodu sú rôzne, no jasné je, že na to, aby ste sa dostali z Afriky na európske pobrežie, potrebujete okrem peňazí aj poriadnu dávku šťastia. S novinármi sa v skupine ocitol aj Asus, ktorý sa o útek pokúša už šiestykrát. Na plážach, z ktorých sa pod rúškom tmy v nepravidelných intervaloch odlepujú lode s migrantmi, totiž panuje vojna mafiánov.
Vojna medzi pašerákmi
Aj sledovanú skupinu stretne smola, keď ich tesne pred veľkou cestou unesie nepriateľský priekupnícky gang. „Chvíľu sa obe vozidlá ženú mestom rovnakou rýchlosťou, potom nám kia v zákrute odreže cestu. Muži vyťahujú nášho šoféra z auta. Jeden z nich sa natlačí za volant, ani on neprehovorí a pokračuje v ceste do stále temnejších štvrtí, až nakoniec zahne do slepej ulice, kde na nás čaká skupina nejakých chlapov. Majú široké ramená a vyholené zátylky a idú k nám s úsmevom, ako keby bol nejaký dôvod na oslavu. "Myslím," šepká Amar, "že nás práve uniesli. Bože, stoj pri nás."“
V prenajatých bytoch rôzne pašerácke skupiny väznia stovky, možno tisíce ľudí. Niekedy sa veci vyriešia, inokedy nie. V tomto mali novinári šťastie, podarilo sa im opäť spojiť s pôvodným šéfom pašerákov a všetko dať do poriadku, aj keď to v tejto súvislosti vyznieva zvláštne. Nakoniec sa teda cesta k lepšiemu životu uskutočnila, aj keď skupinu opäť čakali samé prekvapenia.
Cesta je poistená
„Loď, na ktorej sa máme plaviť, je 24 metrov dlhá a má previesť okolo tristo utečencov. To nám hovorí šéf pašeráckeho gangu, ktorý sa predstavil ako Abu Hassan. Loď mu patrí. Prišiel do našej skrýše, aby znovu získal našu stratenú dôveru. Malý muž s briadkou si okamžite dá nohy na stôl. "Táto cesta je pre mňa rovnako dôležitá ako pre vás," hovorí. Má obavy, aby sme si to nerozmysleli a nešli k iným prevádzačom. "Už som za vás minul veľa peňazí." Výkupné, minibusy, nájom za ďalšie a ďalšie byty,“ uvádza Wolfgang.
Hassan si vraj poistil aj vojakov a ich dôstojníkov, za pokojný prejazd lode zaplatil 30-tisíc eur. Nakoniec sa teda popri dramatických udalostiach toho večera, skupina utečencov nalodí na gumové člny, ktoré ich majú priviezť na od pobrežia ďalej zakotvenú už spomínanú loď. Dostanú sa však len po maličký ostrov, na ktorom všetkých opäť vyhádžu z člnov do vody.
Dokázali sme to?!
„Po prvýkrát si myslíme, že sme to dokázali. My reportéri sa cítime podobne, naše pocity sa od pocitov utečencov takmer nelíšia. Taliansko je na dosah, Švédsko, Nemecko, nový život, sny, na ktoré sa mesiace pripravovali – keď zrazu čln zastaví pri nejakom ostrove a pašeráci nás strkajú z paluby. Jeden po druhom padáme do vody,“ opisuje Wolfgang sklamanie. O chvíľu prídu pašeráci s väčším člnom, no pocit spokojnosti netrvá dlho.
„Ťažko naložený čln sa ženie na otvorené more, naraz sa ale otáča. Hneď nechápeme. Niečo je zrejme zle. Potom za pašeráckou loďou uvidíme dva motorové člny pobrežnej hliadky. Dva rýchle tiene s červenými blikajúcimi svetlami. Pašeráci hádžu utečencov do príboja, kopú ich, bijú, batožina pláva vo vode. My utekáme preč od mora ďalej na ostrov v bláznivej nádeji, že by sme sa tam mohli schovať,“ vysvetľuje Wolfgang svoje pohnútky.
Smutný koniec
A tak sa sen o živote bez strachu končí v cele s rozlohou 35 metrov štvorcových. Identita novinárov bola v tomto okamihu prezradená, pred políciou už svoju totožnosť museli odhaliť. Aj vďaka tomu sa podľa fotoreportéra Krupařa správali k celej skupine o čosi prívetivejšie, inokedy s utečencami zaobchádzajú vraj omnoho horšie.
Inauguration of the Exhibition of Stanislav Krupař “Escape to Europe” at @Europarl_EN in Strasbourg, 20 May pic.twitter.com/TIMdCMWoT3
— Petr Ježek (@JezekCZ) 21. květen 2015
Vzhľadom na prežité udalosti obaja novinári doteraz sledujú osudy svojich spolubojovníkov, Krupař to smutne komentoval aj v rozhovore pre Českú televíziu. Pôvodný nemecký článok denníka Die Zeit preložili redaktori stránky Postoy.sk, preletela však viacerými západnými médiámi. Krupař s Bauerom boli totiž prvými novinármi, ktorým sa podarilo niečo podobné absolvovať. Aj za cenu malého fotoaparátu schovaného ktovie kde.
