RÍM - Jedna minúta či šesťdesiat sekúnd: pre náš mozog to nie je jedno a to isté. Rozdeľte si čas na menšie časti a budúcnosť sa vám bude zdať bližšia. Vypovedá o tom aspoň štúdia zverejnená na stránkach časopisu Psychological Science.
Pozor, tento článok zmizne:
1. zajtra
2. o 1440 minút
3. o 86.400 sekúnd
Keď nájdete pri článku, ktorý vás zaujíma, jedno z týchto upozornení, ktoré z nich vás prinúti, aby ste si článok prečítali čo najskôr?
Pri prvom varovaní mnohí odloží jeho čítanie na druhý deň. Pri druhom upozornení je pravdepodobné, že čítanie nebudete odkladať a pri treťom ho ešte viac ľudí prečíta okamžite. Avšak 24 hodín, ktoré nás delia od zajtra, je to isté ako 1440 minút či 86.400 sekúnd. Aby však náš mozog dostal silnejší impulz, potrebuje rozdelenie času na čo najmenšie úseky.
Daphna Oysermanová z Michiganskej univerzity a Neil Lewis z juhokarolínskej univerzity vo svojej štúdii nazvanej Kedy začína budúcnosť?, zverejnenej v časopise Psychological Science ukázali, že jedna minúta a 60 sekúnd pre mozog nie je to isté. V štúdii skúmali chápanie času u niektorých vysokoškolských študentov, o ktorých je známe, že často trpia prokrastináciou; čiže že to, čo je potrebné urobiť hneď, radi odkladajú na neskoršiu dobu. Podobná tendencia sa prejavuje aj u dôchodcov, ktorých vedci tiež sledovali. Vlani s podobnou myšlienkou prišli vedci na kongrese Spoločnosti pre osobnosť a sociálnu psychológiu v texaskom Austine.
Kľúčovým výrazom pre pochopenie chápania času je anglický výraz framing, ktorý doslova znamená rámovanie a zahŕňa rôzne významy podľa kontextu, v ktorom bol použitý, od sociológie po informatiku, telekomunikácie či internet. Sociológ Erving Goffman definoval framing ako schopnosť vytvárať interpretačné schémy, ktorými klasifikujeme skutočnosti a udalosti a štruktúrujeme ich význam vďaka interpretačným rámcom reality, v ktorých usporadúvame svoje skúsenosti a činnosť.
Štúdia zahŕňala 162 študentov, ktorí mali dosiahnuť určitý výsledok. Ak uvažovali v rámci dní, a nie mesiacov alebo rokov, chápali cieľ svojho snaženia ako bezprostrednejší. Ak sa však opýtali skupiny, ktorá uvažovala v dňoch, koľko času chýba do skúšky, konštatovali jej členovia nižší počet dní, než tí, ktorí uvažovali v perspektíve mesiacov. Ak je skúška o 90 dní, zdá sa byť oveľa bližšie, ako keď uvedieme, že bude o tri mesiace, a motivácia začať študovať sa stáva silnejšou.
A jedno užitočné tajomstvo nielen pre študentov, ale aj pre tých, ktorí trpia syndrómom prokrastinácie, zlodejom času a peňazí v našom živote. V druhej časti štúdie sa 1100 budúcich študentov opýtali, kedy by začali zhromažďovať sumu potrebnú na štúdium. Tí, ktorým bolo povedané, že majú k dispozícii 18 rokov, plánovali investície s priemerným oneskorením štyri roky v porovnaní s tými, ktorým bolo oznámené, že budú prijatí na univerzitu o 6570 dní. Rovnaké štvorročné oneskorenie sa prejavilo u tých, ktorým bolo povedané, že im chýba do dôchodku 30 rokov, oproti tým, ktorí sa dozvedeli, že im chýba 10.950 dní. Obom skupinám bolo oznámené to isté, ale časový framing mozgu to rozšifroval odlišne.
"Keď si zvyknete deliť čas na malé časti, používať dni namiesto rokov, bude sa vám budúcnosť zdať bližšia," uvádza Oysermanová, ktorú citoval taliansky denník Corriere della Sera. "Ak pre vás doteraz bola budúcnosť len hmlistým bodom v kalendári, teraz už ju nestratíte zo zreteľa a budete s ňou počítať," uviedla.
