LONDÝN – Presne pred storočím sa na vlnách neďaleko írskeho pobrežia odohrala tragédia, ktorá udala nový smer v priebehu druhej svetovej vojny. Parník Lusitania patril svojho času medzi najväčšie, najrýchlejšie a najluxusnejšie zaoceánske lode, ktoré konkurovali Titanicu. Spolu s 1960 ľuďmi na palube sa stal obeťou nemeckej vojnovej agresie.
Na palube Lusitanie sa 7. mája 1915 nachádzalo asi 1960 pasažierov, medzi ktorými boli aj skupiny matiek s deťmi. Okrem nich však loď viezla aj zásoby potravín, zdravotníckych potrieb a bola tajne naložená muníciou, ktorú viezla do Británie. Toho dňa sa už Lusitania viac ako sedem rokov pravidelne plavila medzi Liverpoolom a New Yorkom. Neďaleko írskeho pobrežného mesta Kinsale dodnes leží jej vrak, ktorý so sebou do temných vôd okamžite stiahol takmer 1 200 ľudských životov. Medzi tými, ktorí na palube zahynuli, bola aj herečka Rita Jolivet a obchodník s umením, ktorý tvrdil, že má preváža diela od Rembrandta a Moneta.
Osudného dňa hliadkovala v britských vodách aj nemecká ponorka U-20, čakajúc na svoju príležitosť. Lusitania mala namierené do Liperpoolu, keď ju uprostred slnečného popoludnia bez varovania zasiahlo nemecké torpédo. Takmer 1 200 cestujúcich z 1 959 na palube okamžite zahynulo v dôsledku silnej explózie. Ostatní začali zúfalo bojovať o svoj život na potápajúcej sa lodi a nezostávalo im nič iné, ako skočiť do vody. Mali na to však len 18 minút, kým parník pohltili hlbiny. Pre porovnanie, obrovský Titanic sa tri roky dozadu potápal viac ako dve hodiny!
Tragédia väčšia ako Titanic: Pred 150 rokmi sa o nej mlčalo, loď vyplávala napriek poruche!
Možno aj vďaka tomu, že Lusitania sa javila byť nezničiteľná, riskoval kapitán lode plavbu cez oblasť, ktorú kontrolovalo nemecké námorníctvo. Rovnako riskovali aj cestujúci, ktorí poväčšine netušili, aké následky môže mať vojnové napätie medzi Nemeckom a Britániou. Útok na Lusitaniu podľa historikov znamenal určitý zvrat v priebehu prvej svetovej vojny, pretože bol prvým impulzom, ktorý podnietil neutrálnych Američanov, aby sa zapojili do vojny a obrátili svoju verejnú mienku proti Nemecku, pretože na palube Lusitanie bolo 128 Američanov. Do boja sa však Amerika zapojila až po tom, ako v marci 1917 nemecké ponorky potopili päť amerických obchodných lodí.
Z vody vytiahol sto ľudí
Medzi tými, ktorí napriek hroznej explózii a enormne rýchlemu potápaniu lode neprepadli panike, bol aj Joseph Parry. Z vody vytiahol sto ľudí, za čo si vyslúžil medailu za statočnosť. Jeho vnuk si pamätá, že na udalosť dedko často spomínal. Podarilo sa mu dostať do záchranného člna a napriek tomu, že bol sám takmer na konci s dychom, vyťahoval z chladných vĺn matku s kričiacim dieťaťom. Stovky ďalších ľudí však vo vlnách zúfalo bojovali o prežitie všade okolo neho. Jačali a snažili sa plávať, uvádza britský Mirror.
Dvadsaťšesťročný Parry bol členom palubnej posádky a spolu s dvomi ďalšími mladými mužmi vytiahol na záchranný čln z vody dokopy sto ľudí. Ako spomína David Knowles, vnuk Josepha Parry, „dedko stratil po tejto udalosti na nejaký čas hlas a po zvyšok života potom koktal.“ Spolu s ďalším mužom vyzdvihol na skladacom záchrannom člne najprv 50 ľudí a vesloval niekoľko míľ k írskemu brehu, aby sa potom vrátil k vraku po ďalších 50 a riskoval tým vlastný život. „Čln musel byť neuveriteľne ťažký a nemecká ponorka mohla číhať nablízku,“ povedal vnuk Parryho. Keď sa jeho dedo vrátil o pár dní po tragédii domov, bol v hroznom stave, na sebe nemal žiadne topánky ani ponožky. Ako doma vysvetlil, väčšina námorníkov nemala tušenie, že britské vody brázdi nemecká ponorka. Od dva roky neskôr sa Joseph Parry vrátil pracovať na more pre spoločnosť Cunard, ktorej patrila aj slávna Lusitania.
Kapitán mohol všetkému zabrániť
Kapitán lode William Turner nariadil pred plavbou vyradiť z prevádzky niekoľko kotlov, čím znížil rýchlosť lode, ktorá ale bola stále vyššia ako u ponoriek. V rovnakej dobe dostal kapitán nemeckej ponorky Walther Schwieger príkaz k bojovým akciám u britských brehov. Počas svojej misie nemecká ponorka torpédami poslala ku dnu niekoľko lodí, jedna z nich však smrteľnému nebezpečenstvu unikla šikovným „kľučkovaním“. To isté mal podľa znalcov i príkazov činiť kapitán Lusitanie, ktorý takéto manévre považoval za stratu času. Kvôli hmle navyše znížil rýchlosť a z Lusitanie tak urobil ľahký terč pre nemecké torpéda. Do pohotovosti ale aspoň uviedol záchranné člny.
Presne o 13.20 kapitán nemeckej ponorky zazrel Lusitaniu. Priblížil sa k nej a čakal. Keď bola asi 700 metrov od ponorky a natočila sa do priaznivého uhla, Schwieger neváhal a dal rozkaz na vypálenie torpéda. Na Lusitanii bol práve čas obeda a jeden z cestujúcich si všimol približujúcehosa torpéda. Stačil síce zakričať, ale následne sa ozvala obrovská explózia. Skazu lode spečatil druhý výbuch, ktorý sa ozval z podpalubia.
Bolo asi 13.40 a počas 18 minút sa loď potopila do hĺbky 90 metrov. Vzhľadom k dĺžke lodi sa v jednej chvíli nachádzala špička lode už na dne a druhá hrozivo trčala vo vzduchu. Ponorka sa po útoku vrátila do Nemecka a prvé záchranné plavidlá na miesto nehody dorazili až po dvoch hodinách.
Posádku nikto nevaroval
Potopenie Lusitanie vzbudilo veľkú vlnu pobúrenia a protinemeckých nálad v Európe. Hnev pozostalých sa ale obrátil aj proti spoločnosti Cunard Line a na hlavu kapitána lode, ktorý porušil hneď niekoľko príkazov. Nepochopiteľné tiež podľa historikov bolo, že Lusitaniu nevarovalo britské velenie, ktoré vedelo o operáciách nemeckých ponoriek v oblasti v čase tragédie. Nemci sa bránili tým, že Lusitaniu považovali za vojenskú loď. V lodnom náklade bola vojnová munícia, ktorá podľa niektorých špekulácií bola dôvodom druhej explózie.
