BRATISLAVA – Čo môže dospelému človeku so zdravým rozumom nahnať väčší strach ako reči a činy vlastného dieťaťa? Veľa toho nebude. Zrejme každému rodičovi sa už niekedy stalo, že od svojich ratolestí počul niečo znepokojujúce alebo dcéru či syna videl v úplne novom svetle. Pokračujeme s desivými príbehmi, ktoré majú na svedomí deti!
Máte aj vy podobnú skúsenosť? Napíšte nám o tom, čo najstrašidelnejšie vám povedali vaše deti!
Imaginárny priateľ môjho brata, Roger, žil u nás pod konferenčným stolíkom. Roger mal ženu a deväť detí. Roger s rodinou žili s nami mierumilovne tri roky. Jedného dňa nám môj malý brat oznámil, že Roger už s nami nechce bývať, až kým môj brat nezabije celú našu rodinu. Nie som si istý, či si to môj brat pamätá, no jeho skutočný nedostatok ľútosti bol veľmi rušivý.
Podľa môjho štvorročného chlapčeka, jeho imaginárny kamarát sedával v rohu miestnosti, keď ste zhasli, tak znova rozsvietil svojimi žiariacimi očami celú miestnosť na červeno. Preto sa môj chlapček nebál spávať bez svetla.
Rodič jedného z mojich žiakov ma požiadal o stretnutie. Matka bola nesvoja, pretože jej 7-ročný syn neustále hovoril o neviditeľnom duchovi, ktorý sa s ním rozpráva a hráva sa s ním v izbe. Povedal, že duch si hovorí Kapitán a je starý a má bradu. Dieťa povedalo matke, že Kapitán mu povedal, že keď vyrastie, jeho prácou bude zabíjanie ľudí a Kapitán mu hovoril aj to, koho treba zabiť. Môj žiak vraj neustále plakal a Kapitánovi hovoril, že nechce nikoho zabíjať, keď vyrastie, no Kapitán mu odpovedal, že nemá na výber a že si na zabíjanie rýchlo zvykne.
Keď mala moja dcéra tri roky, mala imaginárnu kamarátku Kelly, ktorá bývala v jej šatníku. Kelly sedávala na malej stoličke a hrávala sa s mojou dcérou, klasická imaginárna kamarátka. Asi dva roky na to sme s manželkou pozerali jeden z tých programov, v ktorých hovoria o hrozných vraždách. Na obraze bolo práve malé dievča, ktorému potemneli oči. Moja dcéra šla akurát okolo a hovorí: „Tá vyzerá presne ako Kelly.“ Opýtali sme sa, aká Kelly a ona odpovedala: „Veď viete, to mŕtve dievča, čo bývalo v mojom šatníku.“
Moja dcéra mi zvykla hovorievať o mužovi, ktorý k nej každú noc chodí do izby a robí jej prstami krížik na čelo. Myslela som, že je to len sen. Potom moja svokra raz vytiahla album s rodinnými fotkami. Moja dcéra sa pozrela na fotku manželovho otca, ktorý je už 16 rokov mŕtvy, a povedala: „To je ten muž, ktorý chodí ku mne každú noc!“ Manžel mi neskôr povedal, že keď bol ešte dieťa, otec mu neustále robil krížiky na čelo.
Pracujem v škôlke, raz som sa rozprávala s jednou mojou žiačkou (má 5 rokov). „Čo by si chcela kresliť?“ opýtala som sa. „Jacka,“ odpovedalo dievčatko. Spýtala som sa, kto to je a ona povedala, že je to jej neviditeľný priateľ. „Povedz mi o ňom niečo,“ nabádala som ju. „Je mŕtvy,“ povedala veselo.
Môj malý brat zvykol hovoriť o žene, ktorá ho navštevuje v jeho izbe každú noc. Povedal, že nosí červené šaty, že sa volá Frannie a že mu zvykne spievať a potom "odpláva". No, náhodou sme mali príbuznú, ktorá pred rokmi umrela, volala sa Frannie a jej najobľúbenejšia farba bola červená, myslím, že bola dokonca pochovaná v červených šatách. Keď sme mu ukázali jej fotku, povedal, že to je žena, ktorá ho navštevuje v izbe. Tiež mi povedal, že muž menom Jacob, ktorý sa oblieka ako drevorubač, spáva v mojej posteli.
Keď mala moja staršia dcéra dva alebo tri roky, mala hneď dvojicu imaginárnych kamarátov, Doda a DeeDee. Boli to typický imaginárni priatelia. Rozprávala sa s nimi, hrala sa s nimi a hovorila mi o ich živote. Raz, o nejaký čas, telefonovala so svojim detským telefónom, keď som vošla do izby, zavesila. Pozrela sa na mňa a s plechovým výrazom v tvári mi povedala: „Diabol prichádza.“ Úplne ma vydesila. Ona si skutočne vymyslela imaginárneho kamaráta, ktorého nazvala Diabol. Inak to bol podľa jej slov veľmi milý chlapec, akurát mu dala nešťastné meno.
