BRATISLAVA - Až do roku 1990 sa na Slovensku a v Českej republike pripomínal 7. november ako výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Celý mesiac sa stal oslavou československo-sovietskeho priateľstva, starším generáciám sa bude dnešný deň v kalendári už nutne spájať s lampiónovými sprievodmi. Akcia, ktorá zásadne poznamenala dejiny 20. storočia, však vôbec nebola takou, za akú ju väčšina ľudí považuje.
Okrem známeho faktu, že boľševici pod vedením Lenina tak zmiatli nepriateľa, že revolúciu namiesto októbra uskutočnili až v novembri, existuje okolo tejto udalosti stále množstvo mýtov a legiend. Niektoré z nich sú výsledkom toho, že minulý režim si históriu neustále upravoval podľa toho, ako sa to vládnucej elite práve hodilo, iné sú obľúbené medzi zástancami konšpiračných teórií aj dnes.
Boľševici mali v momente prevratu podporu väčšiny obyvateľstva
Nič nemôže byť vzdialenejšie pravde. Skutočných boľševikov, teda členov Leninovej frakcie ruskej sociálnej demokracie bolo v roku 1917 veľmi málo. Len okolo 27 000, čo je v porovnaní so 100 miliónmi ľudí vo vtedajšom Rusku mizivé percento. VOSR okrem toho nebola jedinou revolúciou, ktorá Rusko zasiahla. Vo februári 1917 bol zvrhnutý cár a vyhlásená Ruská republika. V prvých (a na viac ako sedemdesiat rokov aj posledných) slobodných voľbách utrpeli boľševici krutú porážku a v Ústavodarnom zhromaždení boli len druhou stranou po sociálnych demokratoch, ktorí by ich s podporou ostatných menších strán hravo prehlasovali.
Prevrat sprevádzali heroické a krvavé boje
Revolúcia je všeobecne dramatickou verziou politického zvratu, nie jednotlivou udalosťou, ale komplikovaným procesom. Boľševici na čele s Vladimírom Iľjičom Leninom dúfali, že táto revolúcia bude masovou akciou a vyjadrí skutočnú potrebu ľudí zmeniť Rusko, ako ho poznali. Známy Leninov výrok „Strana našla moc pohodenú na ulici a jednoducho ju zdvihla“ však rovnako dokazuje opak.
Obraz hrdinského boja bol sčasti vytvorený majstrovskými masovými scénami z filmu Sergeja Ejzenštejna Október: Desať dní, ktoré otriasli svetom. Petrohradský Zimný palác v ňom obliehajú tisíce vojakov a námorníkov. V skutočnosti bol úspech útoku spôsobený skôr neschopnosťou dočasnej vlády zjednať poriadok. Budovu bránilo len niekoľko sto kadetov a členiek ženskej strážnej jednotky, ktorí sa po krátkej prestrelke vzdali. Červení gardisti strávili blúdením v chodbách obrovskej budovy viac času ako v boji samotnom.
Lenin a väčšina boľševikov boli Židia platení Nemeckom
Ruská ríša bola pred obrovským impériom, ktoré obývali stovky rôznych národností. Len málo z jej obyvateľov sa mohlo označiť za „čistokrvných“ Rusov, Ukrajincov, či Bielorusov. Tak isto mená cárskych generálov a úradníkov ako Witte, Rennenkampf, alebo Wrangel prezrádzajú, že ich rodiny pochádzali zo západnej Európy.
Lenin samotný bol napríklad z jednej polovice Kalmyk, z jednej štvrtiny Nemec a len z jednej štvrtiny Žid, na rozdiel od prvého ruského marxistu Plechanova, ktorý nemal žiadne židovské korene. Nemecko si istotne prialo, aby sa Ruská ríša zvnútra rozložila, no Lenin s jeho boľševikmi boli len jedným zo želiezok v ohni. Ich úspech napokon prekvapil aj samotný Berlín. Nemci nakoniec vyradením Ruska z vojny nezískali až tak veľa a za rok museli tak či onak kapitulovať.
Teror v Rusku nastolil až Stalin
Teror bol hlavným nástrojom boja boľševikov pri ničení starého a budovaní nového, „lepšieho“ sveta a hneď od počiatku. Ako vo svojom diele Súostrovie Gulag uvádza Alexander Solženicyn, prvé hromadné popravy dôstojníkov, aristokratov a inteligencie sa uskutočňovali ihneď po tom, ako boľševici prevzali moc. Nasledovali robotníci, ktorí odmietali zvyšujúce sa pracovné normy, roľníci, čo nechceli, alebo nemohli odovzdať predpísané množstvá obilia a všetci tí, ktorí boli z nejakého dôvodu pre nový režim nepohodlní. Stalinské Gulagy a činnosť tajnej polície na túto tradíciu neskôr len nadviazali.
Západ umožnil boľševikom ovládnuť Rusko
Pravdou je, že krutú občiansku vojnu si bielogvardejci prehrali sami. Na jej začiatku mali v rukách všetky tromfy. Kvalitnú výzbroj, skúsený dôstojnícky zbor aj zázemie. Chýbal im však politický program, ktorým mohli osloviť široké ľudové vrstvy. Namiesto boja proti spoločnému nepriateľovi sa venovali vlastným mocenským hrám, vzájomným konfliktom a zatvárali oči nad zverstvami, ktoré ich jednotky páchali na civilnom obyvateľstve. Západné štáty dodali bielym generálom tisíce ton modernej výzbroje, vrátane tankov, no ani to im nepomohlo poraziť boľševické jednotky vedené fanatizmom a demagógiou.
Opačný názor
Existujú aj takí odborníci, ktorí význam VOSR popierajú, ako napríklad historik narodený v Maďarsku, John Lukacs: „Tisíce historikov a politických vedcov, hŕby politikov aj štátnikov, väčšiny celých národov a generácií verili a hovorili, že ruská komunistická revolúcia bola tou najdôležitejšou udalosťou 20. storočia, že "história zaradila novú rýchlosť". Je to nezmysel, boľševická revolúcia sa na rozdiel od Francúzskej revolúcie nešírila za hranice Ruska. Hlavným výsledkom bol ústup Ruska z Európy, faktické zmenšenie ruských domén.“
Otázne však je, či každá revolúcia nakoniec nemá vplyv na dianie v ostatných štátoch, ktoré majú akékoľvek vzťahy s danou krajinou. Navyše zrod Komunistickej strany Československa v roku 1921 veľmi úzko súviselo so zmenami v Rusku. Strana a presvedčení komunisti Lenina akceptovali ako svoj vzor, ich motívy a ciele sa tým pádom zhodovali, chceli vytvoriť internacionálnu spoločnosť. Modelom sa stal marxizmus-leninizmus, aj keď v prispôsobenej verzii, preto všetko, čo sa dialo v nasledujúcich rokoch skoro až do konca 20. storočia, malo svoj pôvod práve vo "veľkej" októbrovej revolúcii v Rusku.
