MOSKVA – Jedným z účelovo vytvorených sovietskych zariadení pre potreby tajných výsluchov a mučenia bolo v roku 1938 aj väzenie v bývalom kláštore sv. Kataríny pri Moskve, ktoré dala zriadiť NKVD, predchodca KGB. Tu zažívali najhoršie dni svojich životov tí najväčší nepriatelia súdruha Stalina.
Boľševici museli pri budovaní podobných zariadení využívať aj kedysi cirkevné budovy a kláštory. Vzhľadom na veľký počet väzňov, často neodsúdených a oficiálne neobvinených zo žiadneho priestupku, chýbal im dostatok väzníc, z cárskeho režimu ich veľa nezdedili. "Našťastie" sa tieto miesta vyslovene hodili na podobné účely, mali hrubé múry a zamrežované okná, na zahodenie nebolo ani to, že sa dobre strážili.
Podľa odhadov odborníkov prešlo bránami toho jedného, konkrétne špeciálneho zariadenia číslo 110, nazývaného aj Suchanovskaya väzenie alebo Suchanovka, v rokoch 1938 až 1952 asi 35-tisíc ľudí. Väčšinou odtiaľ odchádzali nohami napred, ako dokazujú donedávna skrývané spisy z archívov federálnej tajnej služby FSB (Federaľnaja Služba Bezopasnosti).
Pre pár riadkov poézie
Jeden z posledných "návštevníkov" tohto zlou povesťou opradeného miesta rozpráva o tom, prečo sa tam vlastne dostal. „Čítal som báseň priateľovi, no jeho otec bol generál NKVD, tak prišli a dostali ma. A neobvinili ma iba z antisovietskej propagandy, ale aj z "úmyslu spáchať teroristický čin". Hovoril som v básni o Stalinových špiónoch, takže som ho chcel evidentne zabiť,“ vysvetľuje s istou posmešnosťou v hlase Semjon Samuilovič Vilenskij (87).
Semiona sa Stalinovým mužom však zlomiť nepodarilo. Teraz má svoje nakladateľstvo Vozvrashchenie alebo Návrat, ktoré sa orientuje primárne na publikácie bývalých väzňov z gulagov. Sám Semion strávil osem rokov na rôznych miestach, najprv vďaka Lavrentovi Beriovi, šéfovi NKVD, pobudol tri mesiace v Suchanovke. Na miestach, kde sa kedysi modlili mníšky, stáli rôzne bolesť spôsobujúce pomôcky. Z pivničných priestorov sa stali mučiarne.
Tvrdá každodenná realita
„Bol som sám v úzkej cele s betónovou podlahou. Okno malo mreže a hrubé sklo, cez ktoré preniklo len málo svetla. Bola tam stolička a stôl priskrutkované o dlážku a sklopiteľná lavica ako posteľ, ako v nočnom vlaku, ale cez deň sme mali zakázané na nej ležať. Náš denný prídel jedla pozostával z dvoch kociek cukru, kúsku hutného chleba a nedovarenej krupicovej kaše. Ale ak ste kašu zjedli, vždy ste mali neskutočné žalúdočné kŕče, ako po požití jedu,“ opisuje bezfarebným hlasom Samion.
Rebélia sa v ňom nikdy nezaprela: „Sedel som tam deň čo deň, no výsluch neprichádzal. Tak som začal držať hladovku a požadoval som stretnutie s prokurátorom, ale nikto si ma nevšímal, až kým som nezačal spievať a kričať. Potom ma presunuli do cely určenej pre trestaných. Bola to úzka kamenná skriňa so slizkými a vlhkými stenami s neustále kvapkajúcou vodou. Neviem ako dlho som tam vydržal. Stratil som pojem o čase.“
Skutočný trest
To najhoršie ale bolo niečo úplne iné. „Počul som výkriky, aj ženské vzlykanie, nariekanie a krik vyšetrovateľov "Bite ho do gulí!". Ale mňa z nejakého dôvodu nechali na pokoji. Neskôr som sa dozvedel, že Stalin na krátky okamih zakázal biť tehotné ženy a študentov. Takže som mal proste len naozaj veľké šťastie,“ smutne sa usmieva Semion. Vtedy napísal báseň, ktorú začal nahlas a opakovane, akoby pred neviditeľným publikom, recitovať. Dozorcovia si mysleli, že sa zbláznil, tak Semiona poslali do psychiatrickej liečebne.
Neboj to ojedinelý prípad, preto mali tamojší lekári za úlohu oddeliť skutočných bláznov od simulantov. Samiona správne označili za „duševne spôsobilého, ale v stave extrémneho fyzického a nervového vyčerpania“. Takže ho presťahovali najprv do Lubjanky, ústredia NKVD a potom do väznice Butyrskaya v centre Moskvy, čo bola tak povediac prechádzka ružovou záhradou. Odtiaľ putoval na desať rokov do gulagu na východe Sibíri. Dnes je posledným žijúcim svedkom ohavností, ktoré sa diali v Suchanovke.
Slávne obete Suchanovky
Medzi múrmi "väznice smrti", ako ju väzni volali, prišli o život napríklad aj niektorí vrahovia cárskej rodiny či Nikolaj Ježov, prominentná osobnosť Sovietskeho zväzu, kedysi šéf NKVD, ktorý bol pravou rukou Stalina pri rozsiahlych čistkách. Častými návštevníkmi boli spisovatelia, a to Isaac Babel, syn židovského obchodníka, ktorému sa podarilo prežiť pogrom vďaka tomu, že ho ukryla kresťanská rodina. Svoju životnú púť skončil v Suchanovke. Poet Sergej Efron sa vrátil z Francúzska domov, čo bola najväčšia a posledná chyba v jeho živote.
Slávny novinár Michail Koltsov, ktorý v španielskej občianskej vojne robil dopisovateľa, tu bol mučený a popravený. Spolu s nielen v Rusku uznávaným divadelným režisérom Vsevolodom Mejerchoľdom ich 2. februára 1940 spálili v peci bývalého kláštora a pohnojili s nimi trávniky. Na základe krutého mučenia Mejerchoľd absurdne priznal, že pracoval ako dvojitý agent pre britskú a japonskú tajnú službu. Udal aj slávneho autora filmu Krížnik Potemkin Sergeja Ejzenštejna, ktorý však mal "šťastie" a zomrel na infarkt.
Tradície aj špecialitky v mučení
Lýdia Golovková, autorka knihy o Suchanovke, opisuje 52 spôsobov mučenia, ktoré mali väzni šancu zažiť. „Ako obvykle, najjednoduchšia metóda bola bitie, mohlo to trvať niekoľko dní vďaka vyšetrovateľom pracujúcim na zmeny. Bili väzňov do najcitlivejších častiach tela, bolo to známe ako "mlátenie žita". Druhou najčastejšie používanou metódou bola spánková deprivácia, v ktorej mohli pokračovať 10 až 20 dní. Počas výsluchu museli väzni sedieť na nohách obrátenej stoličky, takže aj najmenší náhodný pohyb spôsobil, že sa noha dostala do ich konečníka.“
Suchanovka bola ale "preslávená" svojou lastovičkou. Obvinenému sa dal medzi zuby dlhý uterák, ktorý sa na opačnom konci zviazal o nohy. Laikovi sa môže zdať, že to ľudia nemohli vydržať dlhšie ako pár sekúnd, no obete to často "zvládli" aj do večera. Úplne bežne sa väzňom pichali špendlíky a ihly pod nechty, museli stáť v sudoch s ľadovou vodou, prsty im lámali medzi dverami či dokonca museli piť moč vyšetrovateľov. Po tom všetkom je pochopiteľné, že veľa z nich skončilo v psychiatrických liečebniach.
Kto bol horší – Hitler alebo Stalin?
„Myslím, že sa učili od seba navzájom. Napríklad, špeciálne dopravné prostriedky, ktoré boli použité na prepravu väzňov, mali výfukové potrubie obrátené dovnútra, aby sa ľudia otrávili oxidom uhoľnatým po ceste do krematória – tie vynašli sovietske čeky (prvé zo série tajných polícií, pozn. autora). Nacisti túto technológiu zdokonalili a nainštalovali do plynových komôr v táboroch smrti,“ vysvetľuje Golovková.
Dnes už v priestoroch bývalého kláštora sv. Kataríny nenájdete jediný dôkaz o týchto zverstvách páchaných často na nevinných ľuďoch. Opäť sa tu stretávajú mnísi s novicmi, akoby sa snažili toto miesto očistiť od hriechu. Pivnice sa nadobro oddelili od zvyšku priestorov betónom a múrmi. Ženy do kostola nemajú prístup, je to opäť posvätné miesto. Jedinou pripomienkou široko-ďaleko známeho väzenia je maličké múzeum zriadené jedným z mladíkov študujúcich na kňaza.
