BERLÍN - Snáď v žiadnom inom európskom meste sa existencia železnej opony neprejavovala tak zreteľne ako v Berlíne. Viac ako štvrťstoročie rozdeľovala metropolu na Spréva betónová bariéra, ktorá bránila exodu obyvateľov komunistickej NDR do Západného Berlína. Hraničné priechody v Berlínskom múre boli natrvalo otvorené pred 25 rokmi, 9. novembra 1989.
Prísne strážená bariéra, oddeľujúca demokratický Západný Berlín, patriaci do Spolkovej republiky Nemecko (SRN), od územia komunistickej Nemeckej demokratickej republiky (NDR), vyrástla v uliciach mesta prakticky cez noc v polovici augusta 1961.
Viac ako 25 rokov sa zdalo, že stena zo železobetónu bude Berlín rozdeľovať na večné časy. Koncom 80. rokov sa však politická situácia v tábore socialistických krajín zmenila. V čele Sovietskeho zväzu zasadol reformne naladený Michail Gorbačov a o niečo neskôr zasadli poľskí a maďarskí komunisti k okrúhlemu stolu s predstaviteľmi opozície.
Aj v NDR sa počas roka 1989 začala rodiť organizovaná opozícia, vzniku ktorej dovtedy bránila tajná polícia Stasi. V lete 1989 naviac tisíce východných Nemcov obsadili ambasády SRN v Budapešti, Prahe a Varšave, kde si chceli vymôcť možnosť odchodu na Západ. Vládnuca Jednotná socialistická strana Nemecka (SED) vedená Erichom Honeckerom napriek tomu nejavila ochotu k zmenám, aj keď ju pred dôsledkami odďaľovania politických reforiem varoval sám Gorbačov.
Na prelome septembra a októbra prepukli v Lipsku pravidelné týždenné demonštrácie, ktorých mohutnosť rástla geometrickým radom. Prvýkrát na nich zaznelo heslo "My sme národ", ktoré sa neskôr stalo symbolom prechodu k demokracii v bývalej NDR.
Na prejavy nespokojnosti zareagovalo vedenie SED tým, že 18. októbra vymenilo zprofanovaného Honeckera za Egona Krenza. Personálna obmena spojená s neurčitým prísľubom politických reforiem ale prišla neskoro. Kým opatrný Krenz hodlal postupovať podľa zásady "zmena neznamená prevrat", opozícia už žiadala vypustiť z ústavy článok o vedúcej úlohe SED a vypísanie slobodných volieb.
Na začiatku novembra 1989 zrušila východonemecká vláda vízovú povinnosť pre cesty do Československa. Praha, ktorá od leta 1989 čelila náporu východonemeckých emigrantov, vzápätí otvorila občanom NDR priechody do západného Nemecka. V situácii, kedy stačilo sadnúť do auta a cez Československo odísť do Bavorska, stratil prísny režim na vnútronemeckej hranici zmysel.
Informáciu o plánovanom zjednodušení byrokratických procedúr pre cesty do zahraničia zverejnil 9. novembra člen politbyra SED Günter Schabowski. Urobil tak počas naživo prenášanej podvečernej tlačovej konferencie. Na otázku jedného z prítomných žurnalistov, odkedy začne nariadenie platiť, Schabowski odpovedal: "Podľa toho, čo viem, tak odteraz, okamžite." Mýlil sa, v skutočnosti malo nariadenie platiť až od nasledujúceho dňa.
Mylná informácia sa šírila rýchlosťou blesku. Ešte 9. novembra večer sa pri prechodoch do Západného Berlína zišli davy východných Nemcov. Vo vzniknutom chaose začali pohraničníci na niekoľkých miestach púšťať cez hranicu len na základe osobných dokladov. Ešte v noci bol otvorený aj prechod medzi NDR a západným Nemeckom blízko Lübecku na severe krajiny. Nasledujúci deň sa dalo s bežným cestovným pasom prekročiť hranice aj na ďalších miestach a ľudia začali do nenávidenej betónovej steny vyrážať priechody. Symbol studenej vojny padol a spolu s ním sa onedlho porúčal aj východonemecký komunistický režim.
Koľko osôb zomrelo na zhruba 1400 kilometrov dlhej hranici medzi oboma nemeckými štátmi nie je dodnes isté. Podľa minuloročnej štúdie historikov z berlínskej Slobodnej univerzity možno dokázať 1129 obetí. Iný výskumný tím napočítal až 1684 smrteľných prípadov. Medzi obete počítal aj príslušníkov pohraničnej stráže, ktorí zomreli pri výkone služby alebo v súvislosti s ňou spáchali samovraždu. Samotný Berlínsky múr, ktorý meral približne 155 kilometrov, si podľa všetkého vyžiadal životy 138 osôb.
