PRAHA - Čechov pobúril príbeh predavačky, ktorá odhalila otrasné praktiky pri pultovom predaji potravín. Redakcii magazínu Vlasta poslala istá pani zo stredných Čiech svoj príbeh o skutočnom živote v obchodnom reťazci. Aj keď ide o našich susedov, možno predpokladať, že podmienky predajcov vo veľa prípadoch nebudú iné, ako na Slovensku.
Nazveme ju teda Helena – dlhšie nezamestnaná vyučená predavačka, ktorá žila doma na sociálnej podpore, konečne dostala ponuku v obchodnom reťazci s platom 15-tisíc českých korún (537,63 eur). Nadšená „kráľovským platom“ nabehla na druhý deň o pol šiestej ráno do predajne a začala nasávať každý príkaz vedúcej ako špongia, aby sa hneď všetko naučila a stala sa plnohodnotnou pracovníčkou.
„Krájala som šunku, slaninu a ďalšie salámy ako besná, aranžovala som ich na podnosy a skladala do vitríny. "Prečo toho musíme toľko krájať vopred? Veď to oschne," namietla som, ale kolegyňa Olinka mi vysvetlila, že nariadenie z vedenia podniku je jasné: všetkého musí byť poriadna hromada, kopce salám, klobásky, párky a jaternice navŕšené do pyramíd, misy šalátov musia byť stále plné a všetko musí byť vzorne naaranžované. A počas dňa sa musia salámy stále krájať a dopĺňať. "Veď toto všetko do večera nemôžeme predať," namietla som. "Musíme to predať. Musíš ľuďom stále niečo ponúkať, uvidíš, že potom kúpia aj to, čo nechcú. A keď nepredáme, zamiešame zvyšky zajtra ráno medzi čerstvo nakrájané,"“ opisuje situáciu zrána.
Najprv si Helena myslela, že si kolegyňa robí srandu, no keď Olinka zamiešala včerajší vlašský šalát do čerstvého, uvedomila si, že si ho asi odpustí: „Aha, tak na desiatu si tu šalát rozhodne nedám, pretože ten čerstvý je naspodku a dôjde na neho rad až zajtra, ale to už nebude čerstvý. Zákazníci tak vlastne nikdy nemajú šancu kúpiť si čerstvý šalát.“
Nočná mora však pokračuje: „Keď som vybalila z fólie klobásy, všimla som si, že sú potiahnuté bielym povlakom. Začínajúce pleseň? "To nevyzerá moc vábne, nie je to už po záruke?" opýtala som sa. "Ale to sa predá, vezmi si papierový obrúsok a poriadne ich vylešti," poradila mi dôležito Olinka. Podobne som musela vylepšiť slizké a mierne páchnuce párky a špekáčiky – tie som zase musela umývať vlažnou vodou. Vrchol boli holandské rezne. "Preboha, veď oni sú naspodku už plesnivé," zhrozila som sa, keď som polotovary aranžovala na podnos. A samozrejme zaváňali. "Tak to oškrab, znova to obalíme," prikázala mi Olinka. Iba som valila oči.“
Helena mala zo všetkého zmiešané pocity. Radšej by povedala zákazníkom, aby si takto „upravené“ mäso nebrali, no na druhej strane prácu potrebovala. Vrchol nastal, keď po týždni prišiel šéf z vedenia, aby podpísali zmluvu: „Nestačila som sa diviť. "Čo to znamená, že v prípade potreby ma môžete vyslať na iné pracovné pôsobisko?" Zaujímala som sa, keď som v zmluve narazila na prvý sporný bod. "No keď bude treba, pôjdete vypomáhať aj na iné predajne. Všade, kde máme pobočky, do Prahy, do Brna ..." Vyvalila som na neho oči. "Akože zo stredných Čiech pôjdem niekam do Brna, aby som tam bola ráno o šiestej? To je ako služobná cesta, ktorú mi zaplatíte?" "No dopravu vám, samozrejme, uhradíme, ale keby ste tam museli zostať viac dní, musíte si nájsť ubytovňu alebo hotel a zaplatiť si ho sama," uistil ma pán šéf. "Čože?" Nechcela som tomu veriť.“
To však ešte stále nebolo všetko. „Ďalší šok prišiel hneď vzápätí. "Bohužiaľ, nedokázali ste predať tento tovar, takže to robí stošesťdesiat korún na každú z vás," povedal šéf a Olinka už bežala pre peňaženku. "Nechápem, ako to myslíte," povedala som užasnuto. "No, čo nedokážete predať, musíte s ostatnými predavačkami zaplatiť. Dnes to robí stošesťdesiat korún na každú. To by naša spoločnosť čoskoro prišla na mizinu, keby sme tovar vyhadzovali," vysvetlil mi pán šéf dôležito s pohľadom upretým na týždeň staré slizké údeniny, jaternice a zapáchajúce holandské rezne, ktoré už proste nikto zo zákazníkov nechcel,“ opisuje Helena.
Hrozný príbeh však ešte stále nekončí. „Keď som vzápätí narazila v zmluve na výšku platu, sumu sedemtisíc korún, vedela som, že je zle. "Pani vedúca mi sľubovala pätnásť tisíc," povedala som už nahnevane šéfovi. "No to áno, vážená, ale až po trojmesačnej skúšobnej dobe," usadil ma. Došlo mi, že za tri mesiace mi zmluvu rovnako nepredĺži, radšej ma vyhodí a zase vezmú niekoho za sedmičku,“ pochopila Helena a spravila jedinú rozumnú vec: „Vyzliekla som si plášť, vzala kabelku a so slovami: "Tak na toto už fakt nemám! Nazdar!" Som odkráčala rovno smer pracovný úrad.“
Helena chcela celým príbehom varovať ľudí, aby nedbali na pekne naaranžované lahôdky na pultoch, ale aby si dávali dobrý pozor, čo kupujú. Podarilo sa jej však ešte niečo omnoho dôležitejšie. V Česku sa zdvihla mohutná vlna odporu, komentátori si servítky pred ústa rozhodne nedávali. Či nejako zasiahne aj obchodná inšpekcia zatiaľ jasné nie je.
