Sedemdesiatsedemročná Františka Sobotíková prežila celý svoj život v Sedlniciach na Novojičínsku, ale povodeň, ktorá ju tento rok zasiahla, bola najhoršia, akú kedy zažila. Voda, ktorá jej zaplavila dom zdedený po rodičoch, urobila obrovské škody, ale Sobotíková to nevidí ako vinu len prírodného živlu. Veľkú časť problému pripisuje nesprávne postavenej protipovodňovej stene na rieke Sedlnici. Hasiči ju museli z jej domu zachraňovať pomocou lán, pretože na evakuáciu už nebol čas.
„Všetko sa stalo tak rýchlo. Musela som utekať na povalu. Keby mi nevolala moja susedka Ilonka Peřinová a nepovedala, kde som, asi by som tam zostala počas celej povodne,“ uviedla podľa serveru novinky.cz Sobotíková. Keď prišli hasiči a snažili sa ju vytiahnuť z domu, voda už stúpala tak vysoko, že na dvore by bola celá ponorená. „Doslova som si zachránila holý život.“
Voda vystúpila nad meter, čo znamená, že všetky veci v dome boli zničené. Po jej odtoku zostalo v dome len množstvo blata. „Zajtra prídu hasiči, prinesú kontajner a všetko sa bude musieť vyhodiť,“ hovorí o tom, čo ju čaká. Otázne však zostáva, či bude dom po vyschnutí vôbec obývateľný. To určí statik. „Ja by som už v tom dome nebývala,“ hovorí jej susedka Peřinová.
Peřinová sama musí riešiť dôsledky povodne, aj keď jej dom ostal suchý. Problémom je jej záhrada, kde bola úroda úplne zničená. „Musíme vyhodiť všetku zeleninu, aj zemiaky, ktoré sme mali pripravené na zimu. Neďaleko od nás je servis, ktorý voda tiež zaplavila. Chemikálie a oleje sa dostali do záhrady a všetko kontaminovali,“ vysvetľuje s ťažkým srdcom Peřinová.
Chyby pri výstavbe hrádze
Františka Sobotíková je presvedčená, že takú veľkú škodu spôsobili najmä chyby pri výstavbe hrádze. „Keby tá hrádza nebola, voda by sa rozliala ďalej, za cestu a paneláky, a nešla by všetka ku mne,“ hovorí o tom, ako povodeň ovplyvnila hlavne jej dom. Po povodni v roku 1997 sa rozhodli postaviť protipovodňové múry na oboch stranách potoka, ale nakoniec postavili len jeden. Keď začali rúbať stromy pred jej domom, brehy začali erodovať, a museli ich spevniť piliermi, no peniaze došli a múr už nepostavili. „Vtedajší vodohospodári mi povedali, že kvôli jednému domu to nestojí za to,“ dodáva Sobotíková.
Nie je jediná, kto s tým nesúhlasí. „Tým, že postavili stenu len na jednom brehu, nás odsúdili k tomu, že všetka voda tečie k nám. Keby tú stenu aspoň prevŕtali, aby voda mohla postupne odtekať na cestu, malo by to aspoň zmysel. Ale takto to vymyslel niekto, kto nemal rozum,“ hovorí otvorene Peřinová.
Sobotíková ešte dodáva, že nikdy predtým nevidela v dome toľko vody ako teraz. „V roku 1966 aj 1997 sme tiež mali povodeň, ale nikdy to nebolo také zlé,“ spomína.
