PRAHA – Jaroslav Karlík ešte pred dvoma týždňami ležal na klinike ARO a dýchal pomocou masky. Mal záchvaty kašľa a bol taký vyčerpaný, že obyčajné posadenie sa na posteľ mu zabralo pol hodinu. Pritom ako vojak z povolania, ktorý je mladý a fit, vôbec nespĺňal klasické kritériá pacientov s ťažkými komplikáciami koronavírusovej infekcie.
„Stále som spal,“ opisuje Karlík. „Matne si pamätám, že ma doviezla sanitka, potom som na vozíku prišiel na ARO. Potom si spomínam na ruky okolo mňa, kanyly a začala sa liečba.“
Muža po piatich dňoch v intenzívnej starostlivosti a ďalších piatich na štandardnom oddelení prepustili do domácej starostlivosti. Prednedávnom sa dozvedel, že z ochorenia COVID-19 sa konečne vyliečil.
„Úplne zdravý sa ešte necítim,“ hovorí pre Rexlex.cz. Karlík žije so svojou priateľkou a trojročným synom v dome so záhradkou. „Vyjdem schody a som zadýchaný, trasú sa mi ruky, ale už je to lepšie.“
Vedel som, že je niečo zle
Čech sa domnieva, že koronavírus chytil v službe, keď strážil hranice. Tvrdí, že 15. marca vojakom povedali, že sa zatvárajú hranice a nasledujúci deň už boli nastúpení pri Chebe a pomáhali policajtom so strážením "čiary". Všetci vojaci bývali v jednej ubytovni, pričom nemali ochranné pomôcky, rúška ani rukavice. Neskôr sa ukázalo, že jeden z vojakov bol infikovaný koronavírusom, no nevedel o tom.
„Ja som s ním cestoval v aute, takže asi tam sa to prenieslo,“ myslí si Karlík, ktorý o takmer týždeň neskôr začal cítiť, že na neho "niečo lezie" – po príchode zo služby dostal zimnicu, ďalší deň si nameral teplotu 38,5. „Vedel som, že je niečo zle. Horúčku som mal asi tretíkrát v živote, naposledy na vojne.“ V ten deň nahlásili ďalší štyria vojaci, že sú chorí. Následne pre nich prišla vojenská sanitka a previezla ich do ústrednej vojenskej nemocnice na testy.
Zdravotný stav sa zhoršoval
Keď sa Karlík vrátil domov, obliekol sa do igelitového vreca, nasadil si plastové vrecká na nohy, aby nekontaminoval celý dom, a cez terasu prešiel do izby, v ktorej sa na týždeň úplne izoloval. „Syn sa už tešil na ocka a chcel pusinku a bolo mu ťažké vysvetliť, že k nemu nemôžem,“ spomína muž.
Partnerka mu pred dverami izby nechávala jedlo i čaj. Hoci užíval paralen aj aspirin a potil sa, jeho zdravotný stav sa nezlepšoval. Práve naopak, horúčka sa šplhala k štyridsiatke.
„Keď som ležal v posteli, bolo to ešte celkom fajn. Ale keď som potreboval vyliezť z postele alebo zmeniť polohu, tak som dostával záchvat kašľa,“ opisuje vojak. „Kašľal som tak, že mi bolo až na vracanie, chvíľami mi bolo na omdletie. A tieto stavy sa zhoršovali.“
Postupom času už ani nevstával, aby sa nejedol či napil. Stále si ale myslel, že na tom nie je tak zle, aby si musel zavolať sanitku. Nakoniec mu ju privolala priateľka. Bolo to 1. apríla a ešte v ten deň bol prijatý s obojstranným zápalom pľúc na kliniku ARO všeobecnej fakultnej nemocnice a krátko po tom mu nasadili antibiotiká a antimalariká.
„Dali mi dýchať kyslík a potom sa mi uľavilo,“ spomína. Po piatich dňoch sa z intenzívky dostal na štandardné oddelenie a 9. apríla ho prepustili domov. Nikto nevie, prečo práve u neho mala nákaza taký dramatický priebeh.
