Doktorka prežila koronavírus, prehovorila o príznakoch: Ani mobil v ruke som neudržala!

Počet prípadov koronavírusu vo Veľkej Británii rýchlo stúpa a epidémia prinútila premiéra Borisa Johnsona urobiť dramatické kroky, ktoré majú odradiť ľudí od akéhokoľvek sociálneho kontaktu, aby sa tak spomalilo šírenie infekcie. Choroba na ostrovoch doteraz zabila už 108 ľudí. Doktorka Clare Gerada (60), lekárka z Lambethu v južnom Londýne a bývalá predsedníčka Kráľovskej vysokej školy praktických lekárov bola pred pár týždňami na psychiatrickej konferencii v New Yorku. Keď sa vrátila, necítila sa akosi vo svojej koži, ale povedala si, že je to pravdepodobne jetlag, tzv. pásmová choroba po dlhom lete. Clare však ani nenapadlo, že by aj ona mohla byť nakazená koronavírusom.

„Keď som už mala odcestovať, New York vyhlásil stav núdze pre koronavírus a ja som pocítila úľavu, že utečiem – dokonca som prišla na letisko o štyri hodiny skôr, ako bolo nutné, tak som dychtila dostať sa domov. V skutočnosti som nevedela, čo znamená „stav núdze“ a obávala som sa, že zrušia všetky lety. V nedeľu ráno som priletela domov a v pondelok som šla do práce. V utorok ráno som sa cítila dosť unavená a začala som kašľať. Kašeľ bol však len taký mierny, sotva som si to uvedomovala a myslela som si, že je to len „kabínový kašeľ“, ktorý občas dostanete po dlhom lete."

Nože v hrdle

Krátko na to sa však u Clare rýchlo rozvinuli strašné bolesti hrdla. Vedela, že niektorí nakazení pacienti nemali nijaké symptómy v krku, ale ona sa cítila, akoby jej niekto vopchal do hrdla nože. A potom vysoká teplota. Mala horúčku a hneď nato sa triasla v zimnici. Potom začala premýšľať: Mohol by to byť koronavírus? Tušila to, ale na počudovanie necítila strach, pretože nemala iné zdravotné problémy. Vždy bola v poriadku a chodila na dlhé prechádzky. Uvedomila si, že práca neprichádza do úvahy a hľadala na internete nejakú radu, pretože bola šesť dní mimo krajiny a veci sa v tom čase rýchlo posunuli ďalej. Dokonca si nebola istá, či vôbec má posledné informácie. Telefonovala na núdzovú linku, ale nedovolala sa, tak sa vybrala na testy do miestnej nemocnice.

„Najprv ma nechceli poslať na testovanie, pretože v tom čase USA neboli jednou z krajín, po návšteve ktorej sa to odporúčalo,“ uviedla Clare v liste denníku. „Vysvetlila som však, že New York vyhlásil stav núdze pre epidémiu. Vedela som, že to je koronavírus, pretože normálne nikdy nie som chorá a chrípková sezóna sa už skončila – a navyše som sa dala zaočkovať.“ Očividne to však nebola chrípka. O pár hodín od prvých príznakov už Clare nemohla jesť. Dva dni strávila s prázdnym žalúdkom, pretože celkom stratila chuť do jedla, a tiež mala v ústach odpornú kovovú pachuť. Najesť sa si vyžadovalo príliš veľa úsilia. Lekárka sa uložila do postele a pre horúčku, ktorá ju oslabovala, stále spala. Nútila sa však veľa piť – malinovku a limonádu. Nemohla piť horúci čaj, pretože mala boľavé hrdlo i nos. V priebehu niekoľkých hodín sa jej v nose urobili vredy a predpokladala, že ich má aj v hrdle. „Chcela som len spať – uvažovala som nad tým, že budem robiť videodenník, ale aj myšlienka na udržanie telefónu sa mi zdala príliš odvážna.“

Každých osem hodín si Clare vzala dva paracetamoly. Zavolala svojmu manželovi Simonovi, čo sa deje. Keď prišiel domov z práce, udržiavali medzi sebou bezpečnú vzdialenosť. Spal v hosťovskej, Clare vložila všetok riad do umývačky a vyčlenila si len svoje uteráky. Simon neochorel, hoci zostal v dome. Kým bol v práci, so psom chodil na vychádzky ich ochotný sused.

„Chrípku som mala naposledy pred 15 rokmi a nebolo to nič mimoriadne, bolo mi zle len pol dňa. Koronavírus bol však to najhoršie, ako som sa kedy cítila. Nasledujúcich pár dní som mohla iba spať – nikdy som toľko nespala. V piatok mi z nemocnice oznámili výsledok môjho testu: bol to koronavírus."

Nikto sa ešte nestretol s pacientom s koronavírusom

Nezľakla som sa, pretože už som sa začala cítiť lepšie; teplota mi klesla, kašeľ zmizol a už som viac nepotrebovala paracetamol. Aj som už mohla jesť, aj keď nie veľa. V sobotu som zjedla za misku kuracej polievky a v nedeľu – týždeň od môjho návratu z New Yorku – som zjedla dusené mäso a polievku, ktorú nám priniesli susedia. Našťastie môj manžel je v poriadku a nikto iný, s kým som v Londýne prišla do styku, doteraz neochorel. Deň nato som sa už cítila oveľa lepšie.“

Clare veľmi chcela ísť von, tak stála vo dverách ich domu s rúškom, aby sa nadýchala trochu vzduchu. Väčšina známych bola šokovaná, keď im povedala, že prekonala nákazu koronavírusom. Kládli jej veľa otázok, pretože sa zdá, že nikto z nich sa ešte nestretol s niekým, kto to skutočne mal. Clare počas 35 rokov svojej praxe ako lekárka videla mnohé desivé veci vrátane prepuknutia meningitídy a prípadov SARS. Koronavírus je však desivejší, ak ide o jeho vplyv na spoločnosť a hospodárstvo.

Povedali jej, že by sa mohla prestať izolovať päť dní potom, ako sa začala cítiť lepšie, ale ona celý týždeň zostala doma, aby sa ubezpečila, že nenainfikuje nikoho iného. Do práce sa vráti na budúci pondelok. 

Väčšina v boji s ním vyhrá

„Je zrejmé, že ide o dramatické ochorenie s vyššou úmrtnosťou ako obyčajná chrípka, hoci som počula o niektorých ľuďoch, ktorí zažili také mierne ochorenie, že si ani neuvedomili, že ho majú,“ hovorí Clare. „Všetci sa toho bojíme, pretože nevieme, o čo ide. Ale pre mňa to bola iba sedemdňová choroba, ktorú má podľa mňa väčšina infikovaných ľudí. Moje 60-ročné telo bojovalo proti vírusu a produkovalo protilátky. Ak by ste mi teraz vzali vzorku krvi, bola by ich plná. Chránili moje pľúca, srdce a obličky pred útokom koronavírusu.“ Clare sa z ochorenia dostala a jediné, čo jej ho pripomína, sú ešte stále mierne bolesti hrdla a vredy v nose, ktoré sa ešte nezahojili. Drvivá väčšina ľudí, ktorí dostanú tento vírus, v boji s ním vyhrá. Umierajú tí, ktorí majú aj iné vážne zdravotné ťažkosti a problémy s dýchaním. „To znamená, že väčšina z nás sa môže držať ďalej od nemocníc a nechať tam voľné postele pre tých, ktorí sú skutočne chorí. Väčšina ľudí koronavírus prekoná. Dúfam, že moje skúsenosti potvrdia, že z toho ľudia nemusia mať taký hrozný strach.“