Udavači medzi nami: ŠtB montovala kamery na špehovanie občanov do kuchýň i do okien

Dnešní mladí ľudia narodení po roku 1989 si ani nevedia predstaviť, v akej dobe pokrytectva a nebezpečia sme v minulom režime žili. Na drahé a nedostatkové mandarínky a toaletný papier sa stáli rady, ale vždy bolo dosť peňazí na všadeprítomné „ploštice“, odpočúvacie zariadenia alebo kamery. Podľa českého denníka iDnes patrí už k paradoxu minulých dôb nedostatku, že väčšina sledovacej elektroniky bola vyrobená v kapitalistickej cudzine - najčastejšie šlo o značku Sony.

V pondelok 22. októbra 1984 uzavreli príslušníci Správy sledovania Štátnej bezpečnosti písomnú dohodu s dôchodkyňou Mariou Hamplovou (vtedy 78). Pani Hamplová dovolila ministerstvu vnútra Českej republiky používať časť svojej kuchyne a súhlasila s prípadnými návštevami technika ŠtB.  Pred nezasvätenými sa mal vydávať za vzdialeného príbuzného. Dohodu nemohla vypovedať, no druhá strana to mohla urobiť kedykoľvek. Marie Hamplová dostávala štvrťročne 450 Kčs (korún československých) ako nájomné a platbu za elektrickú energiu. Po dvoch rokoch dostala tiež darčekový kôš v hodnote 200 Kčs za „krytie legendy o technike“ v byte.  Marie Hamplová vychádzala ochotne v ústrety ŠtB už skôr, napokon v rokoch 1958 až 1965 ju Štátna bezpečnosť evidovala ako agentku. Zväzok bol však v roku 1984 zničený.

Vzal si len dve detektívky

Prečo mala ŠtB taký záujem o kuchyňu starej dôchodkyne? Pri okne vedúcom do pokojnej Nosticovej ulice na Malej Strane v Prahe totiž pracovníci ŠtB zamontovali do skrinky s riadom skrytú televíznu kameru.  Snímala vchod na konzulát Francúzskeho veľvyslanectva, a teda všetkých jeho návštevníkov. Stanovisko dostalo krycí názov „technický bod 110 – Kamila III“. Už za necelé tri roky však zariadenie príslušníci ŠtB odstránili. Pani Hamplovú totiž v máji 1987 odviezla záchranka do nemocnice vo veľmi vážnom stave. Čoskoro nato zomrela.  

Príslušníci ŠtB požiadali synovca o otvorenie bytu, kameru odmontovali a odviezli. Podľa spísaného vyhlásenia si údajný známy pán Hlaváč z bytu vzal len dve detektívky, ktoré vraj tete predtým požičal.Že by si niekto prenajal časť kuchyne na sledovanie susedov, to by bol predsa len asi ojedinelý prípad. Napriek tomu boli v Prahe už desiatky rokov pred dnešným mohutným rozšírením bezpečnostných kamier tajne umiestené stovky podobných zariadení. Ich účel bol však celkom iný než ochrana zákona a poriadku. V totalitnom Československu slúžili izolácii občanov pred vplyvom slobodného Západu.

Ostro sledovaná Malá Strana

Počiatky budovania systému priemyslovej televízie na sledovanie diplomatických objektov spadajú do roka 1973. Pôvodné presvedčenie o stopercentnej využiteľnosti uzavretého televízneho okruhu Štátna bezpečnosť po niekoľkých rokoch revidovala. Potom sa používali televízne kamery predovšetkým na stráženie vstupov do budov, vedľajších vchodov a priechodných bodov okolo západných ambasád.  Systém stráženia celej oblasti Malej Strany tvorilo niekoľko centrálnych bodov (televíznych mikrocentier), kam boli vyvedené káble kamier z okola. Podľa dobovej fotografickej dokumentácie možno predpokladať, že ŠtB používala dovezené kamery Sony AVC-3200. Technika podobnej kvality sa v Československu nevyrábala. 

Obraz z týchto kamier bol prekvapivo kvalitný i vzhľadom na umiestnenie najmä v podkrovných priestoroch. Časť kamier však bola tajne namontovaná v oknách strážnych stanovíšť naproti ambasádam. Muži v uniformách Verejnej bezpečnosti údajne strážiaci bezpečnosť ambasád patrili v skutočnosti k Správe sledovania ŠtB. Metódy Štátnej bezpečnosti používané na kontrolu spoločnosti boli rozličné. Jednu z nich predstavovalo fyzické sledovanie. Správa sledovania Štátnej bezpečnosti, v roku 1989 krycím názvom IV. správa Zboru národnej bezpečnosti poskytovala tieto konkrétne, jasne definované služby pre útvary kontrarozviedky Štátnej bezpečnosti, ktoré takzvane operatívne (teda tajne) rozpracúvali občanov a zahraničné objekty.

Podozriví západní diplomati

Sledovali sa nielen oponenti režimu, ale často aj zahraniční návštevníci Prahy alebo ešte častejšie západní diplomati pôsobiaci v Československu, ktorí boli permanentne podozriví zo špionáže. Ešte v decembri 1989 uskutočnili „sledovači“ ŠtB osemdesiatpäť sledovacích akcií len proti zamestnancom veľvyslanectva USA.  Najklasickejšou metódou bolo takzvané sprievodné sledovanie. Sledovači kráčali alebo šli autom za sledovaným človekom a dohodnutým spôsobom sa v sledovaní striedali. Pre takzvané ústretové sledovanie, kde očakávali sledovanú osobu v predpokladanom smere jej pohybu, potrebovali sledovači pozorovacie body. Odtiaľ mohli pohyb sledovaného nerušene a tajne kontrolovať. Miestnosti a podkrovné priestory v bežnej zástavbe boli evidované spravidla ako sklady alebo rôzne zariadenia Požiarnej ochrany alebo dopravných zložiek Verejnej bezpečnosti. 

Ešte v januári 1990 bolo technických bodov Správy sledovania ŠtB v Prahe dohromady jedenásť. Osem z nich na Malej Strane a tri v Bubenči (okolo čínskeho veľvyslanectva). Päť z nich bolo však už na začiatku roka 1990 zrušených. Oporných bodov obsadených obsluhou existovalo dokonca 36. Jednoduché kóje z hobry a drevotriesky vznikli prehradením podkrovných priestorov a isto sa ani nedali dobre vykúriť. Chýbali aj sociálne zariadenia alebo vodovod. Na prácu používala obsluha telefóny, vysielačky a ďalekohľady. Pracovať pre ŠtB na takej skrytej pozorovateľni neznamenalo nejaký luxus. Na zachovaných snímkach i podľa zoznamov vnútorného vybavenia je zjavná ich jednoduchosť. Boli tu len základné veci nutné na prežitie, ako varič a možnosť núdzového vykurovania spravidla elektrickým radiátorom alebo naftovou pieckou. 

Školy nechceli spolupracovať

Na obsluhu početných tajných stanovísk sa najímali takzvaní tajní spolupracovníci terénneho sledovania. Získavali sa prevažne z radov bývalých príslušníkov SNB – dôchodcov. Títo brigádnici nemali charakter tajných spolupracovníkov. Vzhľadom na svoju spoľahlivosť sa však mohli zoznamovať v zodpovedajúcom rozsahu so skutočnosťami tvoriacimi predmet štátneho a služobného tajomstva.

Po novembri 1989 vypovedali majitelia domov a riaditelia štátnych inštitúcií zmluvy o inštalácii údajných meracích zariadení pražského metra, stanovíšť dopravnej služby Verejnej bezpečnosti alebo technických zariadení ohlasovacej služby mestskej inšpekcie Požiarnej ochrany.  Na konci roka 1989 sa ukázalo, že verejnosť v blízkom okolí utajených pozorovateľní predsa len vedela o ich pravom účele. Neznámi páchatelia vnikali do podkrovných komôrok a odnášali alebo rozbíjali ich zariadenie. Školy alebo kultúrne inštitúcie odmietali trpieť na svojej pôde zariadenia obávanej a nenávidenej ŠtB. Tak bola ešte pred svojou administratívnou likvidáciou na začiatku roka 1990 ŠtB nútená demontovať kamerový systém a postupne vypratávať svoje pozorovateľne. Napriek tomu, že z technických zariadení ŠtB v meste sa nezachovalo, pochopiteľne, do dnešných čias prakticky nič, zachovala sa aspoň unikátna vlastná fotografická dokumentácia z roku 1979.