BRATISLAVA/IZRAEL - Od slovenskej aj svetových premiér filmu Nickyho rodina režiséra Mateja Mináča už ubehli vyše dva roky, ale stále si nachádza ohlas v rôznych končinách zeme. Od 19. júla bude táto posledná časť z trilógie o Nicholasovi Wintonovi (104), ktorý v podvečer druhej svetovej vojny zachránil z vtedajšieho Československa 669 detí najmä židovského pôvodu pred takmer istou smrťou počas holokaustu, prezentovaná v New Yorku aj Los Angeles.
Mladý britský maklér Nicholas Winton opustil svoj domov aj prácu, aby na začiatku roka 1939 zriadil v Prahe pobočku výboru pre utečencov. Neúnavne sa podieľal na tom, aby židovské deti vytrhol z pazúrov hitlerovskej mašinérie a boli transportované do Anglicka a Švédska. O jeho úlohe záchrancu nevedel takmer nikto. Winton potom pokračoval v službe pre Royal Air Force, oženil sa a založil rodinu bez toho, aby niekomu rozprával o svojich hrdinských činoch.
Jeho prínos bol odhalený až v roku 1980, kedy o ňom odvysielali televízny program s názvom “That’s Life”. Odvtedy sa už stretol s mnohými ľuďmi, ktorým zachránil život. Príbeh britského "Schindlera" sa dostal aj za hranice Veľkej Británie a jeho posolstvo ďalej vo svojich dokumentoch šíri aj režisér Matej Mináč. "Dal som si záväzok, že bude právom odmenený za to, čo urobil. A namiesto jedného filmu som urobil tri," uviedol režisér, ktorý v roku 1999 natočil prvý diel "Všetci moji blízki" a v 2002 druhý "Nicholas Winton: Sila ľudskosti".
Po premiére "trojky" Nickyho rodiny v 2011, ktorej sa dostalo viacerých ocenení, sa mnohí pripojili k aktivite českých a slovenských študentov a podporili internetovú petičnú akciu za získanie Nobelovej ceny mieru pre sira Wintona, ktorý v máji dovŕšil úctyhodných 104 rokov.
Jedným z tých, ktorí môžu Wintonovi vďačiť za svoj život je aj Dave Lux (80), ktorý si podľa portálu timesofisrael.com pamätá, ako žil s rodinou na Slovensku pri maďarských hraniciach a jeho otec bol pekárom v neďalekej dedine. Na jar v roku 1939 do ich domu prišla akási blondínka, ktorá jeho rodičov presvedčila, aby kvôli bezpečnosti poslali svoje deti preč.
"Spomínam si, že keď prišiel čas, aby sme odišli, matka hystericky plakala a pýtala sa nás znova a znova, či sme si istí, že chceme ísť. Povedali sme, že áno, pretože sme mysleli, že je to iba výlet," uviedol Lux, ktorý sa v 40-tych rokoch dostal do Izraela po tom, čo strávil sedem rokov v domove pre židovských chlapcov na severe Anglicka a v Londýne.
O desať rokov neskôr sa presťahoval do Spojených štátov a usadil sa v Južnej Kalifornii. Keď sa prvýkrát stretol s Wintonom, spýtal sa ho, prečo urobil to, čo urobil. "Povedal mi, že videl paniku ľudí, ktorí sa chceli dostať preč a cítil povinnosť urobiť niečo, aby pomohol aspoň deťom," spomína Lux.
O tom, prečo sa Winton nikdy nehrdil svojimi skutkami, má vlastnú teóriu. Prvého septembera 1939 mal z Prahy odísť vlak s 250 deťmi. V ten deň však vypukla vojna a transport nikdy neodišiel. "Musel mal veľký pocit viny za to, čo sa stalo s tými 250 deťmi, a tým sa nechcel chváliť," predpokladá Lux.
