Môj prvý dojem z vily bol úžasný: ocitla som sa v modernej rozprávke, som Alica v krajine zázrakov! Prekročíte prah dverí a ocitnete sa v perfektne zariadenom dome, aké poznáte z reklám.
Veď koľkí z nás majú pod vlastnou strechou bazén či solárium? Moji „spolubývajúci“ sa nevedeli nabažiť toho luxusu a celé hodiny trávili v saune a vírivke. Jedna z nich si tak dlho vychutnávala solárium, až si spálila tvár.
Útulná obývačka ma nadchla – hýri sviežimi farbami, príjemnú atmosféru dotvára vkusný nábytok a doplnky. Kuchyňa je vybavená najmodernejšími spotrebičmi a pre mnohé gazdinky by bola skutočným šokom. Predstavte si situáciu, že chcete zapnúť umývačku riadu alebo najmodernejší typ mikrovlnky, ale bez návodu na použitie si neporadíte!
Život vo výklade
Na prvý pohľad je život VyVolených len o prepychu a príjemnom ničnerobení. Veľmi rýchlo však objavíte jeho temné stránky. Priestory sú veľké, ale cítili sme sa ako v tesnom výklade. Celý čas máte na sebe pripnutý mikrofón, takže počujú každé vaše slovo! Úplne najťažšie sa však zvyká na kamery. Sú naozaj všade! V sprche i na toalete... A otáčajú sa za vami, nech sa pohnete kamkoľvek. Postupne sme prišli na to, že sliedia aj spoza každého zrkadla a okna. Ešte aj pri umývaní zubov sa zúfalo snažíte vyzerať dobre – veď vás niekto sleduje! Čudujete sa, že väčšina z nás sa ani len neodvážila vkročiť do sprchy? Pre mňa osobne hororová predstava: cez priesvitné sklo vás vidia nielen kamery, ale aj ostatní „VyVolení“.
Trampoty s palacinkami
Nemôžem povedať, že som sa vo vile pre VyVolených cítila ako vo väzení. Skôr ako v detskom tábore pre neposlušné deti, kde za vás o všetkom rozhoduje niekto iný – kedy a čo budete jesť, kedy sa zahráte a kedy je čas oslavovať. Na raňajky sme nedostali vôbec nič a obedovať nám dovolili až potom, čo sme vyumývali všetky okná a zrkadlá na nádvorí. Jedlo sme si museli, samozrejme, tiež uvariť sami – dovolili nám pripraviť si palacinky a dali limit 90 minút. Takmer sme to nestihli! Skoro hodinu sme zápasili s ovládaním moderného „supersporáka“. Ak som nechcela zostať hladná, musela som zabudnúť na to, že palacinky neznášam.
Koľko je hodín?
Keďže pred vstupom do vily sa jej obyvateľom berú telefóny i hodinky, našou najčastejšou témou bolo tipovanie, koľko je práve hodín. Pre mňa osobne bolo najťažšie zvyknúť si na to, že sa tu nesmie čítať – zobrali mi dokonca aj Poriadok vily, v ktorom som si začala listovať. Pobyt vo vile musí byť skutočným utrpením pre individualistov. Celý čas musíte nasledovať „vyvolenú tlupu“, len čo zatúžite po samote, zavolajú vás do hovorne a začnú vám vyčítať, prečo sa nebavíte. Dá sa však zabávať nasilu a pod dozorom?
V posteli s neznámym
Večer som si uvedomila, že mi už kamery skoro vôbec neprekážajú. Potom sme však zistili, že sa budeme musieť všetci ôsmi pomestiť na piatich manželských posteliach. Podmienkou navyše bolo, aby ste sa o posteľ delili s osobou opačného pohlavia. Ešte šťastie, že môj „partner na jednu noc“ nechrápal... Ráno nás zobudila pesnička o krokodílovi Schnapim – tí, čo si chceli ešte pospať, si ju museli vypočuť až trikrát. Keď sa ráno otvorili brány vily a vypustili nás na slobodu, konečne som si vydýchla. Moje prvé kroky smerovali domov do sprchy. Ale aj za dverami svojho bytu som dlho bojovala s pocitom, že niekto neustále pozoruje každý môj krok!!!
Bol to skrátka luxus s nádychom hororu. Aspoň pre mňa.
