Odborníčka v oblasti infektológie, lekárka, ktorá pomáha na misiách v krajinách tretieho sveta. Rodáčka z Bratislavy vyštudovala Lekársku fakultu Univerzity Komenského – pediatrický odbor. Pôsobí na Klinike infektológie a geografickej medicíny FNsP Bratislava-Kramáre. Od roku 2005 je vedúcou Katedry infektológie na Fakulte zdravotníckych špecializačných štúdií Slovenskej zdravotníckej univerzity.
Zúčastňuje sa na misiách v krajinách tretieho sveta v rámci projektov Trnavskej univerzity a Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Je vydatá, má dve deti, žije v Bratislave.
„Splnil sa mi sen pomáhať tým najbiednejším, ale i to, že som prežila nesmierne ťažké, ale prekrásne chvíle v krajinách plných kontrastov, lesku a biedy,“ hovorí Katarína Holečková, ktorá pomáha ľudom v krajinách tretieho sveta.
Už vyše desať rokov pôsobíte na misiách v krajinách tretieho sveta. Čo rozhodlo, že ste sa vybrali do týchto krajín?
Už ako dieťa som rada čítala rôzne cestopisy, kde bola nádherne opísaná Afrika. Ovplyvnilo ma aj detstvo u starých rodičov, pretože starý otec ako učiteľ chodil pomáhať chorým do chalúp a starká zase poznala babský liek na každú boľačku. Zhodou náhod som sa dostala po prvej atestácii z pediatrie pracovať na infekčnú kliniku v Bratislave, kde neskôr začali robiť prvé projekty v Nairobi. Afrika ma ihneď očarila.
Pomáhali ste v Keni, Etiópii či na Haiti v ťažkých podmienkach. Čo na vás najviac zapôsobilo?
Každá z týchto krajín má svoje špecifiká, ale vo všetkých je bieda a zdravotníctvo na veľmi nízkej úrovni. Spomínam si na prípad malého prváčika, ktorého mi priniesla v náručí učiteľka. Chlapča nekomunikovalo. Bežným vyšetrením sa mi nepodarilo nájsť príčinu jeho stavu, ale po priložení pohára s vodou začalo dieťa piť. Po najedení sa po chvíľke zase hralo s ostatnými deťmi. Diagnóza bola hlad.
Ako sa vyrovnávate s vašimi pocitmi, keď vidíte toľko utrpenia?
Som veľmi citlivá duša, už malé dojatie mi dokáže vtisnúť slzy do očí. Musela som sa obrniť, aby som tam mohla existovať. Pohľad na žobrajúce matky s malými deťmi ma vždy trápil. Pacientom som často prispievala na stravu, pre deti doniesla nejaké oblečenie, cukríky, kriedy, farbičky... Uspokojilo ma to, že im pomáham aspoň základnou zdravotnou starostlivosťou. Vždy ma potešilo, keď sa nám pacienti vracali uzdravení a s úsmevom na tvári.
Určite sa vám zmenil pohľad na život. Čo si najviac ceníte?
Odborne mi misie dali nesmierne veľa, ľudsky však ešte viac. Zmenil sa mi rebríček hodnôt a úplne inak vnímam okolitý svet. Človek dáva všetku svoju lásku, energiu, vedomosti a neočakáva nijaký výnos, len pocit, že pomohol dobrej veci. Mám úžasnú rodinu, ktorá ma vždy podporila a keď som mala istotu, že doma je všetko v poriadku, tak som sa mohla naplno venovať svojej práci.
Hlasujte formou prázdnej SMS na číslo 9958 alebo na stránke www.slovenkaroka.sk
