Pred dvoma rokmi sme sa pár týždňov tešili, že na Bažant Pohode uvidíme legendu, nakoniec z toho kvôli nedorozumeniam v manažmente speváčky zišlo a v čase nášho festivalu už bola čerstvá členka Rokenrolovej siene slávy Patti Smith za oceánom. Aj preto sme radi, že sa to nakoniec podarilo na druhý pokus.
Patti Smith (vl. menom Patricia Lee Smith, nar. 30. 12. 1946) patrí bezpochyby k najdôležitejším persónam, ktoré ovplyvnili nielen americkú punkovú scénu v druhej polovici 70. rokov minulého storočia. Mnohí ju nazývajú krstnom mamou punku, hlavne vďaka tomu, že dokázala dovtedy nevídaným spôsobom skĺbiť dravý trojakordový rock s poéziou.
Rodáčka z Chicaga prežila svoje detstvo v New Jersey, v roku 1967 prerušila štúdium a pobrala sa do New Yorku. Začiatkom sedemdesiatych rokov sa venovala aj maľovaniu, stretla sa s Robertom Mattlethorpom, neskorším autorom obalov jej albumov. Na hudobnej scéne dala o sebe vedieť vďaka kooperácii s neskorším dlhoročným priateľom Allanom Lanierom (Blue Öyster Cult). V roku 1974 spojila svoje sily s rockerom menom Lenny Kaye, ktorý stál pri zrode legendárnej Patti Smith Group. Na basgitaru v kapele hral český emigrant Ivan Kral, na bicie Jay Dee Daugherty, na klávesy Richard Sohl.
Po dvojstranovom singli Hey Joe/Piss Factory prichádza kapela v roku 1975 s debutovým albumom Horses. Gradujúca coververzia Van Morrisonovej piesne Gloria otvára album presláveným citátom „Jesus died for somebody's sins but not mine“. V poradí druhý album Radio Ethiopia v tom čase neprijali kritici ani poslucháči tak ako debut, no tretí album Easter patrí naopak k najžiadanejším, hlavne vďaka piesňam ako Because The Night (spoluautorom je Bruce Springsteen) a Rock n’ Roll Nigger, ktoré stále patria k nesmrteľným hitom. V jej piesňach sa prelína punk rock s lyrikou a citáciami velikánov poézie ako Arthur Rimbaud, Tom Verlaine a ďalších. Posledný album Patti Smith Group s názvom Wave (1979) už bol o niečo menej úspešný, no piesne ako Frederick a hlavne Dancing Barefoot sa stále hrávajú.
Pred vydaním albumu Wave sa Patti rozišla s Allanom Lanierom a zoznámila sa sa Fredom “Sonic” Smithom (ex MC5), ktorému venovala aj pieseň Frederick. V tom čase Patti opustila hudobnú scénu, nasledovala svadba, Patti sa naplno venovala rodine a comeback ohlásila až v roku 1988 s albumom Dream Of Life a celosvetovým megahitom People Have The Power. Po smrti manžela Freda, dlhoročného klávesistu Richarda Sohla aj jej brata Todda sa vracia naspäť no New Yorku a opäť začína koncertovať.
Album Gone Again (1996) venovala Kurtovi Cobainovi. Nasledovali albumy Peace and Noise (1997), Gung Ho (2000), Patti medzitým naspievala vokál v piesni E-Bow The Letter pre R.E.M. a jej dlhoročného kamaráta Michaela Stipea. Po albume Trampin’ (2004) je poslednou položkou v jej diskografii album Twelve, kde svojským spôsobom prerobila piesne svojich obľúbených interpretov a piesne napr. Jimmiho Hendrixa, Tears For Fears, Rolling Stones, CSNY alebo napríklad aj Nirvany sa dočkali nežnejších a poetickejších verzií.
Patti Smith stále koncertuje, podľa mnohých je v životnej forme a v jej kapele stále hrávajú aj dvaja pôvodní členovia – Lenny Kaye a Jay Dee Daugherty.
