PRAHA – Český herec a režisér Jiří Havelka si na obdobie Nežnej revolúcie v roku 1989 spomína len matne.
„Mal som vtedy len deväť rokov a k spomienkam som tak trochu skeptický. Mám pocit, že si pamätám, ako vstúpila do triedy učiteľka a povedala nám ‘Hovorte mi pani učiteľka, nie súdružka učiteľka...‘ Pozerala pritom tak zvláštne do okna a bola hrozne smutná... No naozaj už neviem, či som si tú spomienku nevymyslel. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, aká je ľudská pamäť veľmi kreatívna, je to médium založené hlavne na emóciách, nie na faktoch,“ uviedol v rozhovore.
Výročie Nežnej revolúcie si však pripomenul aspoň ako režisér, a to prostredníctvom inscenácie Dnes večer nehráme, ktorú nedávno uviedli na doskách Slovenského národného divadla v Bratislave. „Nechcel som v tej hre uplatňovať nejaký svoj náhľad. Čím ďalej, tým viac ma zaujímal svet samotného národného divadla, tej inštitúcie, pretože málokde sú herci v činohre tak dlho ako na Slovensku. U nás buď umreli alebo už dávno odišli z divadla na voľnú nohu a to, že niekto bol naozaj tam a zúčastňoval sa na tých veľkých debatách o tom, či večer hrať alebo nehrať, to ma začalo nejako fascinovať...,“ ozrejmil 39-ročný rodák z Jihlavy.
Inscenáciu pritom postavil popri skutočných spomienkach hercov, ktorí v nej účinkujú, aj na dobovom zázname z brutálneho zásahu v Prahe, ktorý v novembri ’89 priniesol do Bratislavy Milan Kňažko a svoje miesto v hre majú i nenávistné listy od širokej verejnosti, ktoré v tom čase chodili do divadla. „Čím ďalej, tým viac ma zaujímal život tých hercov, porovnával som si vtedajšie hejty na Riša Stankeho s tými dnešnými napríklad na Táňu Pauhofovú a mali sme k dispozícii aj dobové záznamy zo skúšok, kde herci polemizujú či hrať alebo nehrať... Byť hercom v inštitúcii, ktorá má prívlastok ‘národná‘, je veľmi špecifický umelecký život,“ podotkol Havelka.
Herci sú však podľa neho tiež predovšetkým občania, a tak majú nielen právo, ale aj akúsi morálnu povinnosť vyjadrovať sa k tomu, čo sa v spoločnosti deje. „Otázka je, či herci rozpoznajú ten moment, ako to bolo v '89-tom, keď doba bola už taká vážna, že už sa nedalo schovávať sa za nejaký estetický tvar a hovoriť cez tradičnú divadelnú komunikáciu, ale bolo treba využiť tie divadlá ako otvorené fóra na to, že teraz nehráme, teraz sa s vami naozaj bavíme...,“ zamyslel sa sympatický tvorca. „Myslím, že to ten herec musí odsledovať. Mal by byť citlivý k tomu, čo sa v tej spoločnosti deje,“ usúdil.
Na kultúrnosť širokej masy ľudí a dôstojné postavenie hercov v spoločnosti pritom podľa vlastných slov nahliada skôr pesimisticky. „Myslím, že toto sa rokmi vôbec nemení. Vždy, keď sa to bude hodiť, budú herci nositeľmi morálnych hodnôt a keď sa to hodiť nebude, budú to tí, ktorí zarábajú 15-tisíc za natáčací deň... Čo ja viem, no o mne by zas všetci blízki povedali, že som veľký pesimista. Všetko vidím nejako čiernejšie, ako by som mal. To mám po babičke. Tá kúpi koberec, donesie ho domov a už to je zle, mala kúpiť iný,“ zasmial sa na záver.
