BRATISLAVA – Aj to dnešné roztriedenie ľudí na anjelov nekomunistov a čertov komunistov je paušálne čiže polopravdivé, hovorí básnik a dramatik Ľubomír Feldek, pred 30 rokmi zakladateľ Verejnosti proti násiliu.
Pamätáte si, čo ste robili 17. novembra 1989? Ako ste prežili ten deň? Čo vám ostalo v pamäti ako najdôležitejšie?
17. novembra 1989 som žil ako dramatik a prekladateľ drám na voľnej nohe. Slovenské národné divadlo hralo (už rok) moju hru Skúška. Štúdio Novej scény (už dva roky) hru Umenie neodísť. Obe hry boli politické a sú, žiaľbohu, stále, teda aj dnes, aktuálne. V ten deň som dokončieval preklad hry Jiřího Žáčka Ptákoviny podle Aristofana – to bola hra o politických manipulátoroch, ktorú hralo pražské Národní divadlo – a chceli ju uviesť aj bratislavskí divadelníci. (Napokon ju však pod názvom Ftáci uviedol až v roku 1999 Karol Spišák v Starom divadle v Nitre. Takisto táto Žáčkova hra je dodnes aktuálna.
Verejne známe osobnosti si rady navzájom vyhadzujú na oči svoju minulosť. Váš otec bol v päťdesiatych rokoch väznený. Vy ste vstúpili do strany. Máte to ešte aj dnes na tanieri?
Vaša otázka obsahuje aj odpoveď. Bude mojou povinnosťou, aby som za to uniesol zodpovednosť pred svojím otcom – ak sa s ním po smrti stretnem. Na tomto svete sa však nemám komu spovedať. Bola to chyba – spisovateľ nemá čo hľadať v nijakej strane. Ale kto to chce vedieť, ten vie, že tú chybu som dokázal napraviť. A kto to nevie, to je jeho problém.
Boli ste jedným zo zakladateľov VPN-ky, Verejnosti proti násiliu. Medzi ľuďmi mala prezývku Vápenka, lebo kto vraj do nej nepadol, nebol neskôr dosť biely. Ako hodnotíte ľudí, ktorí sa dodnes bijú do pŕs, že zakladali VPN a pritom, ako sa hovorí, iba držali Ivanovi Hoffmanovi noty?
Všetky paušálne výroky sú polopravdivé – aj tie, ktoré citujete. Ľudia sú rôzni. Vždy sa vyskytnú takí aj onakí. Ja som počas nežnej revolúcie na výzvu dánskeho vydavateľstva Brøndum napísal báseň Sloboda otcov u detí.
Sloboda otcov – u detí.
My dospelí – my tiež sme deti.
Sme deti muklov, obetí,
zlomených sŕdc a ľudských smetí,
ktoré nás nesú na rukách,
vztýčených z hrobov, z plání snežných,
nech nám už srdce nepuká,
ako im, v časoch menej nežných...
Otče, som ty. A ty si ja.
A som svoj syn. A bez odvety
je nežná revolúcia
zrodená zo slobody detí.
Ako v rozprávke bolo to:
„Do vreca!“ skríknuť na obušok.
„Von z pivníc, sudy životov!“
Len bude teraz robotou
vypiť ten sud na jeden dúšok...
Tá báseň vyšla v Kodani po slovensky aj v dánskom preklade pani Iboje Wandall-Holm s kresbou Vladimíra Kompánka ako grafický list. Ten grafický list v Dánsku rozpredali a zisk z jeho predaja venovali a ešte v decembri 1989 poslali ako (skôr symbolickú než veľkú) finančnú podporu našim občianskym hnutiam (teda VPN-ke aj študentskému hnutiu.) Boli by to Dáni urobili, keby nás podceňovali tak, ako sa niekedy podceňujeme my sami?
Ako vnímate dnešné reči typu, že za komunistov bolo lepšie? Čo by ste odkázali takým ľuďom?
Nadviažem na prechádzajúcu odpoveď -– aj to dnešné roztriedenie ľudí na anjelov nekomunistov a čertov komunistov je paušálne čiže polopravdivé. Nehovorím teraz o sebe. Seba som už vybavil slovami napravená chyba. Ale čo sa týka iných ľudí -- boli predsa minimálne tri druhy členov strany. Tí zlí, to boli tí, čo páchali v mene komunistickej ideológie justičné vraždy, zlodejstvá a iné chrapúnstva. Ale veď predsa neboli takí všetci. Boli aj chudobní komunisti, ktorí kedysi vstúpili do strany v nádeji na väčšiu sociálnu spravodlivosť. A potom boli nomenklatúrni komunisti – čiže profesionálne kvalitní ľudia, ktorí boli v pracovnej pozícii vyžadujúcej členstvo v strane. Často ich na vstup do strany uprosili ich kolegovia. A dnes má mať právo kopnúť si do inžiniera, ktorý postavil priehradu, niekto, kto mu profesionálne nesiaha ani po koleno a kto má pred ním jedinú prednosť, že bol bezpartajný? To nesedí. Pri príležitosti tridsiateho výročia nežnej revolúcie by mali politológovia aj v tomto konečne urobiť poriadok...
Ale, samozrejme, to nič nemení na veci, že rozpad ruského impéria a pád totality (ktorá na Slovensku padla už 26. novembra 1989, teda o tri dni skôr než v Prahe) – to boli nádherné udalosti, ktoré zmenili k lepšiemu najmä životy našich detí. A symbolicky odškodnili aj tých muklov, našich otcov, ktorí sa pádu totality už nedožili.
Ako ovplyvnila Nežná váš osobný život a prežívanie básnika? Ako vnímate dosah Nežnej revolúcie a toho, čo po nej nasledovalo, na spoločnosť a kultúru dnes?
Z nežnej revolúcie si pamätám najlepšie ten okamih, keď som 10. decembra 1989 popoludní zašiel na kávu do kaviarne Carlton a hlavný čašník – pamätám si aj jeho meno: pán Mandák – sa ma opýtal: „Máme dnes výborné zákusky. Nedáte si ku káve jeden?“ „Dám si,“ povedal som. A pán Mandák mi o chvíľu priniesol kávu a na osobitnom tanieriku kúsok ostnatého drôtu. V ten deň totiž vojenské nožnice postrihali železnú oponu. A v tej chvíli, keď som sedel nad tým „zákuskom“, som si uvedomil, že Nežná sa pre mňa skončila a môžem sa pokojne vrátiť k svojej profesii. Píšem aj dnes dobré hry – tak ako som písal dobré hry aj predtým. Ak sa chcete o tom presvedčiť, príďte do Slovenského národného divadla na moju hru Nepolepšený svätec – alebo priveďte aj deti na hru Ako sa stal Lomidrevo kráľom.
