BRATISLAVA – Otvorene prehovorila! Nora Kabrheľová Mojsejová (58) si za posledné roky prežila naozaj svoje. Okrem života na vysokej nohe, si užila aj žiaru reflektorov, no prežila aj ťažké dni. V septembri 2013 sa dostali do väzby, kde pobudla 13 mesiacov. Topkám otvorene porozprávala o tom, ako to v base prežila, čo ju držalo nad vodou i kto ju najviac zradil!
V septembri 2013 ste sa dostali do väzby, kde ste pobudli 13 mesiacov a o svoj dovtedajší život ste prišla... Ako si na to spomínate? Ako ste to zvládli? Zmenilo vás to? V čom?
Nikdy nezabudnem, že to bol piatok. Ako v piatok ísť do basy.. Vrátila som sa práve z New Yorku, bola som doma 3 dni. Z New Yorku, kde som sa mala výborne, som sa ocitla vo väzbe s jednou kabelkou, nič som nemala.
Ako prebiehalo to zatknutie?
Policajti prišli nečakane, ja som sa maľovala doobedu, lebo o 12-stej mala prísť kamoška, ktorá ku mne stále chodila strážiť psíkov, ja som išla do butiku. A niekto zvonil a tie psy nebrechali, to bolo zaujímavé, lebo stále keď niekto zazvonil, tak zabrechajú. Pozriem oknom von a videla som modré auto - civil, už teraz to viem, ale už aj vtedy mi došlo, lebo žena tam bola. Oj, to nie je dobré, keď je žena, už idete... Mám otvoriť, nemám tvoriť, tak som ich sledovala, potom som otvorila okno a spýtala sa ich, či hľadajú niekoho, povedali, že mňa, tak som ich pustila, kde mi oznámili, že som zadržaná, že pôjdem pred sudcu, čo bude v utorok.
V pondelok bola vypovedať moja kamarátka, ktorá mi ešte v stredu telefonovala, či prídem v piatok do butiku, lebo v utorok som sa vrátila z New Yorku. Ja som povedal, že dobre, prídem, že ona tam príde. Ale ja som nevedela, že ona ide v pondelok vypovedať, že ma tam potrebovala dostať do toho butiku, to som na to prišla až potom. Povedala policajtom, že sa obáva o svoj život, a že budem ovplyvňovať svedkov. A ona v piatok, na to existujú svedkovia, pila kávu so mnou v robote.
V utorok ma zobrali, povedali, že ma iba vypočujú a že pôjdem domov. Ale ten pán bol taký zlatý, že hneď ma nebrali, že to ešte trošku zdržali, že mi ešte aj kávu urobili u nich v kancelári, aby som čím dlhšie bola v podstate vonku, o piatej ma dotrepali do tej CPZ-ky, to je taká pivnica v tých Košiciach, je dole a je tam tma, basa je oproti tomu Hilton. Bola som tam v utorok v noci, v stredu v noci, štvrtok v noci, pretože ten sudca čo ma dostal, ma poznal, tak sa musel vzdať prípadu kvôli zaujatosti, čiže až piatok sa rozhodovalo. Tak piatok ráno ma zobrali do väzby,o ktorej rozhodol nový sudca. A ja som svojej advokátke povedala, na toto nezabudnem, pani doktorka, toto ja neprežijem.
Ale prvé, čo ma napadlo, sprostaňu, či sa tam fajčí, že ako ja bez cigariet vydržím. Dve krabičky cigariet som mala a nevedela som, ako to tam chodí. Prídem pred tú basu, už ma tam niesli a tam napísané v celom objekte sa nefajčí, a toto som si všímala. Ja som sa skoro rozplakala, ale nič... Potom som sa išla prezliecť, dali mi jedny modré tepláky, šľapky hnedé, dve zelené košele, jednu mikinu modrú, k tým teplákom, aby ste ladili. Tá košeľa musela byť s dlhým rukávom, lebo bol september, a jedno žlté pyžamo. Také veľké bolo to pyžamo a žlté, no nikdy som ho nemala na sebe. Som spala v tej košeli stále, tak, ako som bola. Najviac som sa potešila, že sa môže fajčiť. Potom som nejedla v utorok nič, v stredu nič, vo štvrtok nič a piatok pamätám sa, bol maďarský guláš s knedlíkom, tak som to rýchlo zjedla... Už som sa totiž nejako upokojila. Samozrejme hneď mi dali tabletky, keď som prišla, lieky, injekciu.
Bolo to niečo strašné, príšerné, ale veľa vecí mi došlo, vonku by mi to nedošlo, lebo som bola sprostá, ale tam mi to pekne všetko do seba zapadalo, presne, ako to bolo urobené. Lebo ona to nemohla povedať, tá dotyčná osoba, lebo ma poznala roky. Ja som pomohla jej, jej rodine, ja som ju mala rada, ja som poznala jej matku, otca, všetkých, brat jej zomrel, peniaze som im dala na pohreb, lebo nemali. Peniaze som jej dala bez toho, že by som ich chcela naspäť. Proste museli sa jej vyhrážať väzbou, jej, pretože to bolo jej okolie, nie moje, mňa nikto nepozná. Ja nie som obvinená z DPH-čiek, ale z toho, že som to organizovala, ja som mala jedno DPH-čko, kde ma súd oslobodil, je právoplatný rozsudok, ja som žiadne DPH-čky na svoju firmu nerobila nikdy, podľa mňa sa jej vyhrážali väzbou, mala dieťa, a povedali jej, že keď povie, že to Mojsejová, tak pôjde domov, ale nevyhrala tým, lebo to bude zlé celé. Tam prídu iní ľudia svedčiť, to už ja mám všetko premyslené, ako to bude. Ja som doteraz nevypovedala, keď ja začnem vypovedať, amen tma bude.
Kto pri vás stál v týchto ťažkých časoch? Kto vám najviac pomohol? Mali ste aj návštevy?
Prvé 2 či 3 mesiace som ani nechcela, lebo ja som mala kolúznu väzbu, tam vám to musí schváliť vyšetrovateľ, telefón musí schváliť vyšetrovateľ, stále mi tam niečo škrtol. Nechcela som, aby matka prišla, lebo sedíte za sklom. Nechcela som, aby ma tak videla, ale potom som musela nejako komunikovať. Advokátka chodila za mnou každý deň, naozaj každý boží deň, takže som vedela, čo sa deje doma, mňa zaujímalo už iba to. Mňa nezaujímalo žiadne vyšetrovanie. Nikdy ma to nezaujímalo, lebo viem, ako sa to robí, ako oni hrajú formu a nič z toho, lebo sudca je dôležitý. To presne ako s tým manželstvom každý rozoberal, či je to účelové alebo nie, na čo. Zákon jasne hovorí a súd rozhoduje, jedine ten vás môže odsúdiť. Ja mám čistý register trestov, ja nemám ani pokutu, že by som prekročila rýchlosť, alebo zle zaparkovala auto a píše sa o mne ako o zločincovi. A pri tom zločinci chodia po slobode. Ja ani nebudem vypovedať, lebo viem aké blbé otázky sa kladú. Ja čítam až obžalobu, a tam sa vyjadrujem na súde a zatiaľ som bola chvalabohu úspešná, doteraz.
Čo vás tam najviac držalo nad vodou?
Psy, stále, každý boží deň som si hovorila, keby som ich mohla aspoň pohladkať. Ja som sa nemohla ani na piškóty v bufete pozrieť, lebo viem, že oni to jedia. Ja keď som si na psov spomenula, to bol môj koniec, bolo mi zle. V tom čase boli u mojej mamy...
Celý rozhovor s Norou Kabrheľovou vám prinesieme už čoskoro!
