TALIANSKO - „Nikdy som sa nepredávala pod svoju hodnotu. Nikdy som sa neporovnávala so štandardom iných ľudí. Vždy som od seba očakávala veľa a každá chyba bola chybou proti mne samotnej.“ To povedala bohyňa talianskeho filmu, ktorá dnes slávi neuveriteľných 90.
Nemanželské dieťa Sofia Costanza Brigida Villani Scicolone (90) sa narodilo 20. septembra 1934 do chudobných pomerov, ktoré ani v najmenšom nenaznačovali, čo čaká dievča o niekoľko desaťročí. Detstvo prežila len s matkou a sestrou na vidieku u starých rodičov. Ako dcéra, ktorú jej otec Richardo Scicolone uznal za svoju, aspoň smela chodiť do školy, zatiaľ čo jej neuznaná sestra Mária také šťastie nemala. Chýbajúca rola otca sa u Sofie prejavila inak, než je to v takých prípadoch bežné. K jej životu filmovej hviezdy totiž nepatrí ani množstvo afér, ani krátkych manželstiev a rozvodov, len jedno jediné manželstvo.
V prístavnom mestečku Pozzuoli sa obyvatelia za vojny skrývali pred bombardovaním v železničnom tuneli a ich spoločníkmi boli vši, hlad a chlad. V mestečku totiž stála továreň na náboje. Sofiina matka po vojne presvedčila amerického vojenského lekára, aby dcére operoval jazvu na brade spôsobenú úlomkom granátu. Tá upravená jamka na brade bola len začiatkom jej rozpuku do nevídanej krásy. V štrnástich sa Sofia vysoká 174 cm zúčastnila na súťaži krásy v Neapole a jej meno a fotka sa prvýkrát objavili v novinách. V roku 1950 sa s matkou vybrala do Ríma, kde sa natáčal historický veľkofilm Quo Vadis. Perlička: o miesto štatistky súperila nielen so svojou matkou, ale aj s druhou ženou svojho otca! Neskôr vystúpila na ďalšej súťaži krásy, kde bol jedným z členov poroty tridsaťšesťročný producent Carlo Ponti († 94). Šestnásťročná Sofia sa mala stať hviezdou, vďaka Pontimu šla zo skúšky na skúšku, ale zdalo sa, že sa na nič nehodí. Tak si aspoň zmenila podobu svojho mena zo Sofia na elegantnejšiu Sophiu. Dostala aj malú rolu v istom filme, kde sa mala vznášať na hladine, ale ocitala sa hlavne pod vodou, pretože jej ctižiadosť nedovolila priznať, že nevie plávať. V inom filme Zlato Neapola s režisérom Vittoriom de Sicom zasa absolvovala dlhú prechádzku ulicami Neapola za prudkého dažďa a dostala zápal pľúc, ktorý okomentovala: „Ale za to mi to stálo.“
Sophia Loren hľadala v celej svojej kariére vinu za neúspechy vždy iba v sebe. Tvrdo pracovala, aby sa v herectve zlepšila. Pôsobila ako vyrovnaná a spokojná so svojím životom, pretože žiadané emócie ventilovala vraj výhradne pred kamerou. Vo filme Aká škoda, že je to potvora po prvýkrát hrala s Marcellom Mastroiannim. Nasledovala Krásna mlynárka, Chlieb, láska a... a Je nádherné byť ženou. V roku 1957 ju objavil Hollywood a jej kariéra raketovo odštartovala vo filme Hrdosť a vášeň, aj vďaka tomu, že sa veľmi rýchlo naučila po anglicky. Hrala po boku Caryho Granta staršieho od nej o tridsať rokov, ktorý pre ňu úplne stratil hlavu a požiadal ju o ruku. V jej živote už existoval muž, ktorý jej nahrádzal aj otca - ženatý filmový producent Carlo Ponti. V Taliansku však neexistovali rozvody. Natáčala práve poslednú scénu z filmu Houseboat, keď sa jej donieslo, že Pontiho manželstvo v Mexiku rozviedli a v zastúpení bol ihneď uzavretý sobáš medzi ním a ňou. Taliansko čoskoro zverejnilo oficiálne vyhlásenie Vatikánu o Pontiho protizákonnom rozvode a hrozbu exkomunikácie. Všetci katolíci boli vyzvaní, aby bojkotovali herečkine filmy a modlili sa za jej dušu.
Byť verejnou hriešnicou, to dvadsaťtriročná Sophia nedokázala brať s nadhľadom. Taliansko na ňu pripravovalo zatykač, bola obvinená z rozvracania manželstva a Ponti z bigamie. Žili v prenajatej vile na francúzskej Riviére alebo vo Švajčiarsku, odkiaľ mali výhľad na taliansku krajinu. V roku 1960, keď aféra utíchla a mexický sobáš anulovali, vrátili sa do Ríma. Vittorio de Sica ju obsadil do filmu podľa románu Alberta Moraviu Horalka a Sophia bola v roku 1962 za Horalku nominovaná na Oscara v konkurencii s Audrey Hepburnovou za Raňajky u Tiffanyho. Strach jej ani nedovolil zúčastniť sa na ceremoniáli. Ten, kto jej telefonicky oznámil, že Oscara dostala, bol paradoxne Cary Grant. Nasledovali desiatky úspešných filmov po boku Mastroianniho či Branda. V polovici 60. rokov získala Sophia Loren aj Carlo Ponti štátne občianstvo v oveľa liberálnejšom Francúzsku. (S týmto jednoduchým riešením prišla Pontiho žena.) Hrdličky sa v roku 1966 v Paríži opäť vzali. Sophia veľmi túžila po deťoch, ale pre problémy s otehotnením a samotným tehotenstvom si ich musela doslova vyležať. Dočkala sa dvoch dnes úspešných synov - Carla (55) a Edoarda (51).
Herečka dnes už nenatáča, ale na svoj vek nevyzerá. Stále je veľmi aktívna a nevynechá žiadne pozvanie na verejné akcie. Vlani si pri páde nešťastne zlomila bedro a stehennú kosť, operácia vo Švajčiarsku, kde herečka žije neďaleko Ženevy, však bola úspešná. Svojim filmovým fanúšikom sa Sophia naposledy pripomenula filmom Život pred sebou, ktorý do svojej ponuky zaradila aj platforma Netflix. „Úspech, ako som zistila, leží kdesi v človeku samotnom. Úspech je sebarealizácia a radosť zo života,“ znie jej motto. K neuveriteľnej deväťdesiatke srdečne blahoželáme!
