BRATISLAVA - Dnes uplynulo 115 rokov od narodenia (25. februára 1903) právnika, vysokoškolského pedagóga a prvého guvernéra Slovenskej národnej banky (SNB) Imricha Karvaša, ktorý zabezpečoval prípravu SNP po finančnej a hospodárskej stránke. Zapojil sa do protifašistického odboja a nariadil predisponovanie troch miliárd korún z SNB v Bratislave do jej filiálky v Banskej Bystrici. Taktiež nariadil presun iných zásob počas druhej svetovej vojny, čo neuniklo pozornosti gestapa a skončil v koncentračných táboroch v Nemecku. Jeho pohnutý život pokračoval aj po tom, čo sa dostali k moci komunisti.
Vrchol najobľúbenejšieho politika Dubčeka: Mimoriadny úspech, o pár mesiacov bolo po všetkom
Prof. JUDr. Imrich Karvaš pochádzal z Varšian, dnešného Kalinčiakova v okrese Levice. Maturoval na skalickom gymnáziu a študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Na Právnickej fakulte od roku 1925 pôsobil ako asistent, neskôr získal štipendium, ktoré mu umožnilo študovať hospodárske právo na parížskej a štrasburskej univerzite.
Jeho kariéra však pokračovala zdarne aj po návrate na Slovensko. V roku 1930 získal titul docenta, o štyri roky neskôr sa stal mimoriadnym profesorom, potom univerzitným profesorom a pôsobil aj ako dekan Právnickej fakulty. Neznámy mu nebol ani svet politiky. Zapájanie sa do riadenia národohospodárskych inštitúcií a bánk mu v roku 1938 vynieslo najprv ministerstvo bez kresla v úradníckej vláde generála Syrového a potom aj post ministra priemyslu, obchodu a živností.
Po vzniku prvej Slovenskej republiky v marci 1939 sa stal prvým guvernérom Slovenskej národnej banky. Od roku 1942 zastával funkciu predsedu Najvyššieho úradu pre zásobovanie a zaslúžil sa o priaznivý vývoj slovenskej ekonomiky v období druhej svetovej vojny. Slovenské národné povstanie bolo financované zo zdrojov SNB, ktoré nechal do filiálky v Banskej Bystrici vopred presunúť práve Imrich Karvaš.
Gestapo ho zatklo 3. septembra 1944 v Bratislave a cez Viedeň a Brno ho odvlieklo až do Berlína, kde bol vypočúvaný. Potom ho internovali v koncentračných táboroch Flossenbürg, Dachau, Innsbruck, Niederdorf a vo februári 1945 ho odsúdili na trest smrti. Nakoniec ale vojnu vďaka pádu nacistického režimu prežil.
Hoci sa po návrate venoval opäť pedagogickej činnosti, zároveň pôsobil aj ako poradca vlády pre obnovu Slovenska. Pokojných povojnových dní si však dlho neužil. Keď po februári 1948 odmietol spoluprácu s komunistickou stranou, v máji 1949 ho zatkli, obvinili z velezrady a po vykonštruovanom súdnom procese odsúdili na dva roky väzenia a stratu majetku. Strávil rok vo väzení a domov ho prepustili s podlomeným zdravím. V roku 1953 bol vysťahovaný s celou rodinou z Bratislavy. V roku 1958 ho obvinili už druhýkrát a odsúdili ho za špionáž a velezradu na sedemnásť rokov väzenia.
Našťastie o dva roky dostal amnestiu a v roku 1969 ho úplne súdne rehabilitovali. Zomrel v Bratislave 20. februára 1981 v dôsledku tretieho infarktu. Za jeho celoživotné dielo a zásluhy mu bolo in memoriam udelených niekoľko vyznamenaní. Od roku 1998 udeľuje Ekonomická univerzita v Bratislave vybraným osobnostiam Medailu Imricha Karvaša.
