Nízkotučný život s podtitulom (nejem, nežijem, nemilujem) určite patrí k najúspešnejším komédiám, ktoré divadlo GUnaGU počas 36 sezón vytvorilo. Spýtali sme sa autora a režiséra hry a zároveň umeleckého šéfa GUnaGU Viliama Klimáčka, ako vznikala táto kultová hra.
„Na začiatku bolo, priznávam sa, 124 kilogramov mojej živej váhy. Pri výške 190 centimetroch sa to na mne celkom strácalo, ale vedel som svoje. Moja žena mi raz ukázala inzerát istého redukčného štúdia, ktoré má vraj dobré výsledky. Prikývol som z jediného dôvodu – bolo tristo metrov od môjho domu.“
To, o čom píšete, teda cvičenie a viacmesačná diéta, ste spoznali sám na sebe?
„A spočiatku som tomu neveril. Hovoril som si, mňa nezredukujú! Na moje veľké prekvapenie o týždeň odišlo prvé kilo a už sa nevrátilo. Nakoniec som ich dal dolu 24!“
Prezradíte recept?
„Peťa Polnišová, ktorá s nami skúšala, vo svojom TV programe raz hovorila slávnu vetu „Cica, nežer!“ To funguje. Ale ja som len dvakrát týždenne cvičil a v živote som nezjedol toľko šunky, ako vtedy. Samozrejme, skoro žiadny chlieb. O rok a pol sa pár kíl z dlhej cesty vrátilo, ale už nie toľko, jak predtým.“
Ale vaša hra nie je len o krásnej postave... Zuzka Mauréry tam hrá frustrovanú redaktorku, vyhodia ju z práce, Darina Abrahámová bulimickú poslankyňu parlamentu a Peťa Polnišová predavačku z hypermarketu, ktorá si do redukčného sanatória nechá pašovať salámu a prejedá sa, lebo ju opustil manžel. Ako zapadol do teamu Viktor Horján?
„Hrá alter egá všetkých žien, ktoré sú stále v teplákoch, ale uňho, nehmotnej postave, sme sa kostýmovo vybláznili. Nízkotučný život je popri svojej silnej komediálnosti samozrejme aj trochu smutná komédia. Hovorí o „nízkotučnej“ morálke, „nízkotučnom“ vzdelaní, „nízkotučnej“ viere na dnešnom Slovensku, lebo vzdelanie, morálku a najmä vieru tu, žiaľ, častokrát len predstierame. Som rád, že sme s hrou pár krát obehli doslova celé Slovensko na zájazdoch.“
>>Hru Nízkotučný život si môžete pozrieť online 26.5. alebo reprízu 2.6. (v predaji čoskoro)<<
Peťa vraj skúšala popri dojčení syna.
„Áno, pol hry sme nahodili u nej doma. Chvíľu dojčila, chvíľu sme skúšali, bola tam výborná nálada, s dievčatami sme preorali celú hru a v podstate ju napísali druhýkrát. Preto je dodnes taká živá, lebo je to kolektívny opus. Tú radosť z nej cítiť.“
Zhováral sa Peter Doktorov.
- reklamná správa -
