BRATISLAVA – Územím Európy sa po stáročia prehnalo niekoľko migračných vĺn. Aj na Slovensku sa popri sebe viackrát ocitli ľudia z odlišných kultúr, ktorí sem prichádzali buď dobrovoľne, alebo utekali nedobrovoľne pred vojnou. O tom, ako sa Slováci vyrovnávali s migrantmi v minulosti, sme sa zhovárali so známym slovenský sociológom Ľubomírom Falťanom. Jeho odpovede vás možno poriadne prekvapia.
Migrácia nie je v celospoločenskom a historickom meradle nový jav, je stará ako ľudstvo samo. Bez migrácie by človek neosídlil takmer celú zemeguľu. Z akých príčin v minulosti ľudia najčastejšie migrovali? Utekali v takej veľkej miere ako dnes pred násilím alebo sa ho pri migrácii aj dopúšťali?
Pravdou je, že migrácie sprevádzajú ľudstvo od jeho počiatkov, keď človek ešte nebol usadený, ale viedol kočovný život, pričom prvoradou príčinou bolo hľadanie obživy. Až neskôr sa človek začal usadzovať, čo znamenalo obsadzovať a osvojovať si priestor, svoje teritórium, ktoré zveľaďoval, ale aj chránil. Práve obsadzovanie priestoru a následná ochrana viedli ku konfliktom a násiliu, hlave vtedy, ak bol priestor atraktívny svojimi danosťami a strategicky dôležitý.
Európou sa už prehnalo veľa migračných vĺn. Aj naši predkovia sa sem dostali tak, že migrovali z pravlasti.
Európa, ako aj stredná Európa, bola priestorom rôznych väčších či menších migračných vĺn. Týka sa to aj priestoru dnešného územia Slovenska. Tieto migračné vlny mali často hospodárske pozadie. Príkladom boli nemeckí, resp. saskí „hostia“, ktorí boli v 12. a 13. storočí pozývaní ako odborníci na ťažbu rúd. Práve títo migranti sa sústreďovali v regiónoch, kde sa nachádzali rudy, zakladali bane, ťažili ich, spracovávali a, samozrejme, majúc výsady a úľavy, k tomu využívali aj miestnu pracovnú silu. Na danú dobu a mieru osídlenia Slovenska to bola aj z hľadiska početnosti a sociálneho významu nie zanedbateľná sociálno-etnická či sociálno-kultúrna skupina nového obyvateľstva. Táto, dnes národnostná menšina, napriek rôznym peripetiám, ktorými si hlavne v novodobej histórii na našom území prešla, existuje a pôsobí na Slovensku podnes.
Ako sme sa s „cudzincami“ vyrovnávali v minulých historických etapách, ak nerátame turecké nájazdy?
Turecké vojny sa nedajú obísť, lebo aj tieto dali do pohybu nemalé zoskupenia ľudí v tomto priestore. Územie dnešného Slovenska sa stávalo aj útočiskom pre obyvateľstvo utekajúce z území, ktoré bolo Turkami obsadzované, a ktorých obsadenie trvalo celé desaťročia. Tieto etnické skupiny sa v mnohých prípadoch na novom území usadili natrvalo. Bolo to vtedajšie obyvateľstvo z území dnešného Maďarska, ale aj Chorvátska i Srbska. Dôsledky týchto vojen a dlhodobého obsadenia rozsiahlych území vtedajšieho Uhorska, si po porážke Osmanskej ríše si na konci 17. a začiatkom 18. storočia vyžiadali znovuosídľovanie mnohých regiónov vtedajšej monarchie. Na tomto sa podieľali aj Slováci. Preto až dodnes potomkov týchto osídlencov nachádzame v Maďarsku, Rumunsku, srbskej Vojvodine, Chorvátsku, čiastočne Slovinsku. Históriou nášho priestoru sa prelínajú aj „nechcení“ migranti, neraz nachádzajúci sa na okraji väčšinových spoločenstiev, či už v takýchto pozíciách boli v rôznych obdobiach Židia, alebo Rómovia.
Ďalší veľký pohyb obyvateľstva, predpokladám, prinieslo 20. storočie.
V novšej histórii malo podiel na migračných prúdoch vyrovnávanie sa s dôsledkami 2. svetovej vojny. Viedlo to k vysťahovaniu veľkej časti nemeckej menšiny, ale aj vysťahovaniam, resp. repatriáciám medzi Slovenskom (Československom) a Maďarskom a z toho vyplývajúcim presunom časti obyvateľstva maďarskej národnosti do Maďarska a časti obyvateľstva slovenskej národnosti z Maďarska na Slovensko. Spomenúť treba aj emigračné vlny po roku 1948 aj koncom 60-tych a začiatkom 70-tych rokov v dôsledku invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a následnej politickej „normalizácie“. Vzhľadom na situovanie Slovenska v priestore Európy, ako aj dejinné udalosti, ktoré formovali tento priestor, multietnicita tohto priestoru bola jeho dlhodobým charakteristickým znakom. Rovnako vzájomná tolerancia a snaha vychádzať medzi sebou bola i existenčná nevyhnutnosť, hoci história ukazuje, že nie vždy to bolo ideálne a bezproblémové.
Aj sami Slováci boli v koži migrantov. Naši predkovia často chodievali do sveta kvôli nedostatku práce a chudobe, masovo odchádzali napríklad za prácou do Ameriky. Ich motivácia bola v mnohom podobná, ako motivácia dnešných utečencov – žiť lepší život. Dá sa to porovnať?
Pri rôznych paralelách treba dávať pozor, lebo nie vždy sa dá jednoducho porovnávať. Je rozdiel medzi tzv. pracovnou migráciou (nie vždy emigráciou), aj keď tiež môže mať masovú podobu, a útekom z dôvodov ohrozenia života. Nakoniec, aj dnes sa takto „chodí“ v rámci za prácou z chudobnejších častí Slovenska. Migračný boom do zámoria, hlavne Severnej Ameriky v 19. a počiatkoch 20. storočia bol však „žiadaný“ vzhľadom na hospodársku akceleráciu a potrebu pracovnej sily. Preto sa Amerika stávala vysnívaným rajom pre lepší život, a to aj doma v krajine pôvodu odchádzajúcich, lebo mnohí sa vracali so „zarobeným“, aby si doma svoj život vylepšili. Aj preto ich volali „Amerikáni“.
Veľa Slovákov má z utečencov strach. Ako by ste ich pocity zhodnotili zo sociologického hľadiska? Boja sa islamizácie, ekonomickej nestability, násilia, kolonializácie Európy, dokonca aj teroristických útokov. Dá sa podľa vás aj s takýmto nákladom predsudkov dosiahnuť súžitie s cudzincami?
Treba povedať, že na Slovensku nie sme mentálne pripravení na situáciu veľkých migračných pohybov, dokonca ani v rámci našej vlastnej krajiny. Máme obavy, aby tí „cudzí“ nenarúšali naše „ kľudné vody“. A tak sa stretávame s určitými viac alebo menej tlmenými averziami typu Bratislavčan a „novoprišelci z východu“. „Starousadlíci“ na dedinách verzus noví obyvatelia – neraz je to problém v suburbanizovaných zázemiach veľkých miest, ale aj v prípade „chalupárov“ a „domácich“. Takéto prejavy sa vyskytujú aj v niektorých malých mestách, ak sú atraktívne a rovnako aj vo vzťahu k iným národom, či národnostiam.
S ktorými národmi si najviac nerozumieme?
Sociologické výskumy realizované na Slovensku ukazujú, že vysokú toleranciu máme k národom či národnostiam teritoriálne blízkym, resp. tým, ktoré sme mali možnosť spoznať či už z vlastnej skúsenosti, alebo sprostredkovane, a to nielen cez médiá (problémom je vzťah k Rómom). Miera našej tolerancie významne klesá s teritoriálnou, ale aj kultúrnou vzdialenosťou a mierou našej osobnej skúsenosti a informovanosti. Tu sa vytvára priestor pre obavy a netoleranciu, o to viac, ak ide o územia nepokojov, vojen, násilia. To je aj živnou pôdou pre konštruovanie ohrození rôzneho druhu, aj pre vytváranie obrazov sociálnych skupín, národností či národov ako paušálne zlých a nebezpečných, bez vôle rozlíšiť možných nositeľov ohrozenia od tých, ktorí sú sami postihnutí, sú obeťami v rámci spoločenského systému, v ktorom im prichodí existovať, a z ktorého sa snažia i útekom dostať.
Môže strach vyplývať z nedostatočných interkultúrnych skúseností?
Je pravdou, že Slovensko vo svojej novodobej existencii s väčším náporom cezhraničnej živelnej migrácie, o to viac, ak sa ide o masovejšie migrácie z kultúrne výrazne odlišného prostredia, skúsenosť nemá. Staršia generácia sa pamätá, keď v 60-tych rokoch minulého storočia, v rámci socialistickej pomoci aj na Slovensko začali prichádzať zahraniční študenti, resp. robotníci na zácvik z niektorých arabských, afrických či ázijských krajín. Bolo to niečo nezvyčajné, ľudia sa na uliciach za nimi otáčali. Boli to prvé a početne obmedzené dotyky s nositeľmi iných kultúr, pričom v mnohých prípadoch takéto organizované skupiny „zahraničných“, mali programovo obmedzené styky s domácimi a žili pomerne izolovane. Táto mentálna nepripravenosť prijímať a akceptovať v krajine veľké zoskupenia imigrantov, sa nevzťahuje len na bežných obyvateľov, ale aj na spoločenské elity, rovnako ako i na politikov na rôznych úrovniach, úrovňou lokálnou počnúc a končiac na úrovni celoštátnej. Zdá sa, že nepripravenosť zvládať náhle a nečakané migračné pohyby väčších, masových zoskupení ľudí sa prejavuje i v rovine organizačno-logistickej.
Priznajme si však, že história pozná mnoho prípadov, keď popri sebe koexistovali aj ľudia s veľmi odlišnou kultúrou.
Pochopiteľne, že pri križujúcich sa migračných vlnách sa to muselo stávať, a to nielen v situáciách, keď európsko-kresťanská kultúra vstupovala do území obývaných inými etnikami, rasami s ich nekresťanskými náboženstvami. Rovnako ako aj na teritórium európskeho kontinentu počas jeho histórie vstupovali etniká a kultúry výrazne odlišné od tých, ktoré v danom období boli „udomácnené“ na tomto kontinente. Napr. Maurovia v Španielsku či Portugalsku, ale aj Balkán vo svojej histórii, až po súčasnosť. Nakoniec, Európa je sama o sebe vo svojej histórii i v súčasnosti kaleidoskopom rôznych národov, etnických skupín a ich kultúr reprezentovaných aj jazykom. Časom si medzi sebou vytvorili aj podobnosti, hoci vzájomné spoznávanie viedlo aj k nevyhnutnosti hľadať, neraz zložitými cestami, spôsoby ako sa tolerovať, rešpektovať, ale aj chápať pri spolužití na kontinente, v hraniciach jednotlivých štátností aj na nižších územných jednotkách.
Ako hodnotíte dnešnú utečeneckú krízu a veľké migračné vlny?
Treba povedať, že v poslednom období máme dočinenia s nárastom masových živelných migračných pohybov, ktorý dal do pohybu stovky tisíc a celosvetovo milióny ľudí. Tento masový pohyb v sebe skrýva tak utečencov v ohrození života, ako aj masy ľudí, ktorí chcú mať neraz aspoň ilúziu priblíženia sa k životu bez materiálnych obmedzení. To nespomíname prirodzený cezhraničný pohyb. Dá sa predpokladať, že tieto masové migrácie, ktoré sa netýkajú len Európy, nie sú momentálnou, chvíľkovou odchýlkou od zabehaného stave. Už dlhodobejšie vo svete narastá latentné sociálne pnutie, ktoré, zdá sa, už postupne dostáva svoje pukliny, lebo masové a ťažko zvládateľné živelné migrácie sú toho príkladom, čo môže viesť k následným lokálnym, ale aj vojnových konfliktom interpretovaných rasovým, náboženským či iným kultúrnym ohrozením. Procesy, ktorých sme svedkami, by mali viesť k zamysleniu sa, či mechanizmy našej súčasnej civilizácie sú v stave zabezpečovať „dobro“ a civilizačný progres pre ľudstvo ako také, ktoré stojí aj pred veľkými enviromentálnymi výzvami.
