BRATISLAVA – Hoci môže Slovensko pomôcť tisíckam ľudí, ktorí utekajú pred vojnovým konfliktom alebo neznesiteľnými životnými podmienkami, za posledných 20 rokov sme poskytli azyl len viac ako 650 osobám. Zuzana Števulová, predsedníčka Ligy za ľudské práva pre Topky detailne vysvetlila, ako bude v praxi vyzerať integrácia utečencov v našej krajine a vyvrátila najčastejšie mýty, ktoré kolujú medzi ľuďmi.
Silná migračná vlna utečencov z krajín ako Sýria, Irak alebo Líbya u ľudí vzbudila rôzne emócie – pozitívne aj negatívne. Dá sa táto migračná vlna porovnať s nejakou inou, ktorú už Slovensko od vzniku samostatného štátu pocítilo? Ako sme sa s ňou vtedy vyrovnali?
V minulosti sme podobnú situáciu zažili počas balkánskych vojen, kedy sme dočasné útočisko poskytli viacerým utečencom z Bosny. Na tejto skúsenosti by Slovensko mohlo stavať aj dnes.
Niektorí skeptici argumentujú, že integrácia utečencov na Slovensku nie je možná a že ani integrácia Rómov neprebehla úspešne. Ako vnímate takéto názory?
Myslím si, že ide o dve nespojiteľné veci, keďže situácia Rómov na Slovensku je diametrálne odlišná od situácie utečencov, jej príčiny a spôsoby riešenia sú úplne odlišné. Jediné, čo majú tieto dve témy spoločné je, že väčšinová spoločnosť sa na Slovensku bráni prijatiu menšiny, resp. inakosti. Svedčí to aj o tom, že niektorým menšinám my sami neposkytujeme dostatočné možnosti na začlenenie. Okrem toho by som chcela zdôrazniť, že za 10 rokov mojej práce s utečencami sa mi tieto názory skeptikov nepotvrdili, práve naopak, poznám mnoho pekných príkladov integrácie utečencov z Bosny, Afganistanu, Iraku, Somálska, či Kamerunu.
V médiách sa často objavuje v súvislosti s utečencami aj slovo migranti a naopak. Ide o pojmy s rovnakým významom?
Nie nejde, utečenec je osoba, ktorá uteká pred prenasledovaním (z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo z dôvodu politických názorov) alebo pred vojnou. Je to osoba, ktorá má právo prísť na Slovensko a žiadať o azyl a má právo, aby jej bol azyl udelený alebo poskytnutá doplnková ochrana. Migranti sú akékoľvek osoby, ktoré migrujú z akéhokoľvek dôvodu, teda aj napríklad tzv. ekonomickí migranti – to sú osoby, ktoré k nám prichádzajú napríklad na základe povolenia na zamestnanie alebo na podnikanie. Legálna ekonomická migrácia je na Slovensku aj v Európe oveľa vyššia ako počet utečencov a žiadateľov o azyl.
Prečo sa potom hovorí o ilegálnej migračnej kríze?
Súčasná kríza by nemala byť označovaná ako migračná, ale ako kríza utečenecká a humanitárna, pretože Úrad Vysokého Komisára OSN pre utečencov už 1. júla 2015 uviedol, že viac ako 86 % ľudí prichádzajúcich do Európy tzv. balkánskou cestou sú utečenci zo Sýrie, Iraku alebo Afganistanu. Títo ľudia majú právo prísť do Európy, žiadať o azyl a majú právo na udelenie azylu.
Ako je nastavená azylová politika Slovenska oproti iným európskym krajinám? Aké máme kritériá na prijímanie utečencov?
Kritériá máme úplne rovnaké, ako v iných krajinách Európskej únie, pretože vo všetkých členských krajinách sú zákony týkajúce sa utečencov, udeľovania azylu a doplnkovej ochrany rovnaké. Odlišuje sa len prístup politikov a miera zapojenia do pomoci utečencom aj prostredníctvom schém UNHCR – presídľovanie z preplnených utečeneckých táborov v chudobných krajinách, kde je väčšina svetových utečencov. Do týchto schém by sa Slovensko malo zapojiť viac, pretože je to prostriedok, ako predchádzať nelegálnym a nebezpečným cestám utečencov do Európy.
Čo sa týka ubytovacích zariadení pre utečencov, pre koľkých má Slovensko kapacity?
V súčasnosti máme aktívne otvorené tábory v Humennom, Opatovskej Novej Vsi a v Rohovciach. V zálohe sú však aj staršie tábory z obdobia, kedy Slovensko rozhodovalo až takmer o 12-tisíc žiadostiach o azyl, napríklad v Gabčíkove, Liptovských Vlachoch a v Adamove. Pamätám si, ako minister vnútra raz vyhlásil, že by táto kapacita mala byť až 10-tisíc miest.
Čo všetko musí azylant na Slovensku absolvovať, keď ho prijeme a ako dlho bude jeho integrácia trvať, kým bude sa bude môcť osamostatniť? Je stanovené nejaké základné časové obdobie?
V zásade musí absolvovať azylové konanie, pri ktorom sa rozhodne, či spĺňa podmienky pre udelenie azylu a poskytnutie doplnkovej ochrany. Konanie trvá približne 90 dní, v prípade odvolaní môže trvať približne trištvrte roka alebo rok. Po udelení azylu nastupuje integračný program, ktorý zabezpečujú mimovládne organizácie a tieto pomáhajú pri hľadaní ubytovania, učení slovenčiny, hľadaní práce a celkovom začlenení do spoločnosti. Trvá to dovtedy, kým človek nie je schopný byť samostatný a sebestačný, teda vo väčšine prípadov do nájdenia zamestnania. Je to samozrejme individuálne, niekto sa začlení hneď, niekto môže mať napríklad viac problémov pri učení slovenčiny. V zásade by sa malo začlenenie dokončiť udelením slovenského občianstva, o ktoré môžu azylanti požiadať po štyroch rokoch od udelenia azylu.
Koľko utečencov je Slovensko ekonomicky schopné prijať?
Osobne si myslím, že čísla, ktoré sú v posledných dňoch spomínané zo strany Komisie, teda najnovší návrh kvót, je realistický, to znamená, že dve až tritisíc ľudí v priebehu dvoch rokov by nemal byť pre Slovensko problém. V porovnaní s celkovou populáciou je to naozaj malé číslo, mnohí ľudia by si ani nevšimli príchod týchto utečencov na Slovensko a do svojho susedstva.
Čo môžu Slovensku títo ľudia dať?
Prijímanie a pomoc utečencom je predovšetkým vec ľudskosti, humanizmu a globálnej zodpovednosti Slovenska za dianie vo svete. Pomoc utečencom je jednou zo základných hodnôt Únie, ku ktorým sme sa prihlásili aj my, „dedičstvo“ hrôz druhej svetovej vojny. Čiže ide najmä o výraz našej úprimnosti v tom, že ľudské práva patria každému a že Európa poskytuje pomoc a ochranu všetkým, ktorí sú prenasledovaní. Okrem toho, utečenci môžu priniesť aj veľa pozitívneho obohatenia, spoznanie iných kultúr a pohľadov na život, čím sa obohatíme navzájom.
Na podporu utečencov vznikli na Slovensku aj viaceré iniciatívy.
Pokiaľ ide o občianske iniciatívy, tieto veľmi vítam a apelujem aj na väčšiu aktivitu cirkví a samospráv. V západných krajinách je úplne bežné, že cirkvi, samosprávy a občianske iniciatívy pomáhajú štátu s integráciou utečencov. Zoznamujú ich s mestom, spriateľujú sa, hľadajú im ubytovanie či prácu. Takto by to malo fungovať.
Mohli by ste aspoň v skratke opísať, ako prebiehalo prijímanie utečencov na Slovensku za posledných 20 rokov? Koľkých utečencov a z akých krajín sme doteraz za uplynulé roky prijali? Ako sa im na Slovensku darí?
Na Slovensku bolo doteraz udelených asi 651 azylov, išlo o ľudí napríklad z Afganistanu, Iraku, Iránu, Kuby, Kamerunu, Konga, Ruska, Palestíny, Ukrajiny, Číny, Somálska, Sudánu, alebo ľudí, ktorí nemali žiadne občianstvo. Mnohí z nich sú už štátnymi občanmi SR, majú deti a svoje rodiny. Niektorí sú na Slovensku, niektorí odišli do iných krajín, je to naozaj individuálne. Drvivá väčšina pracuje, resp. podniká, niektorí študujú alebo vyštudovali a hľadajú si zamestnanie. Osôb, ktorým sa nepodarilo „začleniť“, je minimum, ja poznám len pár prípadov, kde to väčšinou bolo spojené aj s prítomnosťou nejakého ochorenia (napríklad rakovina, duševné postihnutie) a títo si stále z pochopiteľných dôvodov vyžadujú kontinuálnu podporu, či už ich rodiny, alebo mimovládok.
Môžete opísať nejaký konkrétny prípad, ktorý vás najviac chytil za srdce?
Takých je niekoľko a ťažko sa mi vyberá len jeden. Tento rok dostal náš klient, mladý muž z Iraku, ktorý sem prišiel ešte ako neplnoleté dieťa, štátne občianstvo a má už aj rodinu, to nás veľmi potešilo. Po rokoch byrokratických bojov s veľvyslanectvom sa podarilo zariadiť, aby azylantovi z Kamerunu pricestovala manželka s dvomi detičkami, pričom jedno vlastne nikdy nevidel, lebo musel utiecť, keď bola manželka tehotná. Ich zvítanie na letisku bola nádherná scéna. Takisto nás vždy poteší, keď sa náhodne stretneme s bývalými klientmi napríklad v električke a zistíme, že sa im darí, sú spokojní a majú vlastné rodiny. Vtedy už úplne zabudnete na tie strašné príbehy, ktoré vám rozprávali a o ktorých vypovedali pred migračným úradom a tešíte sa z ich úspechov.
Cítia sa byť utečenci žijúci u nás po čase Slovákmi? Ako vlastne vnímajú našu mentalitu a ako sa stotožňujú s našou kultúrou?
Áno, tí utečenci, ktorí u nás zostali, sa cítia byť Slovákmi, teda v tom zmysle, že oni, samozrejme, vždy zostanú Afgancami, Iračanmi, Somálčanmi, ale zároveň je Slovensko pre nich novým domovom. Je to veľmi podobné Slovákom a Slovenkám, ktorí sa vysťahovali napríklad do USA – v srdci ste vždy spojení s miestom vášho narodenia, s krajinou pôvodu, ale zároveň už máte nový vzťah s novým domovom, ktorým je práve Slovensko. Nestretla som sa s tým, že by utečenci u nás mali problém prispôsobiť sa našim zvyklostiam. Mnohí napríklad okrem svojich sviatkov oslavujú aj Vianoce a zároveň sa snažia oslavovať aj svoje sviatky. Moslimovia a moslimky bežne na Slovensku v súkromí usporadúvajú napríklad oslavy Eid (koniec ramadánu), alebo sa chodia pomodliť do svojich modlitební, ak majú čas a práca im to dovoľuje. Nikto z nich sa u nás nikdy nepokúšal presadzovať veci, ktoré by boli protizákonné, určite nie je možné, aby u nás začalo platiť nejaké iné právo, to je zbytočné strašenie. Ľudia, s ktorými som sa ja stretla, sú úplne normálni ľudia, ktorých zaujíma najmä to, aby si našli prácu, z ktorej dokážu vyžiť, zaplatiť ubytovanie a aby ich deti mohli chodiť do školy.
Čo sa im na Slovensku páči najviac?
Zväčša počujem najmä to, že sú pozitívne prekvapení životom na Slovensku – najmä tým, že je tu pokoj, príjemné počasie, veľa zelene a vody. No a potom, čím dlhšie tu sú, tým viac sa zaujímajú o dianie v krajine, čiže s tými usadenými utečencami sa môžete normálne porozprávať o tom, ktorý politik sa im páči viac a ktorý menej, alebo že v Bratislave je rozkopané centrum mesta.
