JAKUBANY – K odboju, ako dnes hovorieva slovenský vojnový veterán, docent Ján Chudík, cez rodinu. Keď na naše územie vstúpili Nemci, bez váhania išiel bojovať. Bývalý červenoarmejec sa pridal k partizánom. V povstaní sa otrávil hubami a po príchode z frontu vstúpil do Červenej armády. Nebyť vážneho zranenia, možno by bol jeho osud celkom iný.
Ako ste sa dostali k odboju?
Mal som to v rodine. Rodičia ma tak vychovali. Keď vstúpili na naše územie Nemci, tak sme bez presvedčovania išli prispieť, aby odišli. Ak nie dobrovoľne, tak aj bojom. S vedomím rodičov som vstúpil do partizánskej brigády A. V. Kvitinského, do skupiny Gottwald v Levočských vrchoch. V povstaní som sa otrávil hubami a po príchode frontu sme viacerí vstúpili do Červenej armády. No a po krátkom výcviku v poľskej Rabke sme boli štandardne zaradení na front.
Ako regulárny červenoarmejec.
Áno, vtedajším pomenovaním som bol „krasnoarmejec“ 4. ukrajinského frontu. Moja bojová dráha skončila 6. mája 1945 pri Ostrave, kde som bol ranený, že mi zostal kus železa priamo pri srdcovom obale.
Máte ho tam stále?
Dnes už nie. Spočiatku sa to akosi zhojilo. Keď ma po vojne odviedli na vojenčinu do Tábora, tak som im oznámil, že som vtedajším termínom „vojnový poškodenec“ a tak ma poslali do vojenskej nemocnice v Českých Budejoviciach. Tam pri röntgene hovorí lekár kolegovi: „Heleď, pojď se tady podívat, vono to pulzuje se srdcem!“ Črepinu som nosil do roku 1957, kedy sa už robili operácie na kardiológii. Až vtedy mi ju vybral profesor Šiška. Neskoršie sa mi pri nejakej príležitosti zveril, že o tom aj publikoval. No a keď som bol asi pred tromi rokmi na chirurgii na Kramároch, tak mi lekár sám od seba hovorí: „A viete, že máte ešte jednu črepinu v pečeni?“
Nebolo to vaše jediné zranenie?!
Okrem toho som mal aj poranenú aj ruku (a ukázal dve miesta na ruke). Profesor Demjan mi aj odtiaľ vybral kus železa, pretože mi to už robilo naozaj vážne problémy. A tento prst (ukazuje ukazovák ľavej ruky) je pozošívaný, takže v porovnaní s ostatnými je menší i tenší. Následky cítim stále. Ak ide zmena počasia, musím si ho pohladkať. A iba mimochodom, z môjho družstva sme sa konca vojny dožili len dvaja!
Ako si spomínate na obdobie liečenia v nemocnici?
V nemocnici vo vtedajšej Moravskej Ostrave som zažil ešte jedno napätie. Chýlilo sa k večeru, zotmievalo sa a zarzu sa spustila streľba. Do izby vbehol vzrušený vojak a hovorí: „Naverno, Nemci oboronu prorvali!“Streľba sa zosilnila a človek si môže myslieť len jedno. Že je to pravda, že Nemci prídu a urobia, čo budú chcieť. Po chvíli vbehol iný vojak a kričí: „Rebjááátááá!!! Konéééc vojnýýý!!!“
Kedy ste sa vrátili domov?
Ako vojak Červenej armády až koncom novembra 1945.
Čiže ako „krasnoarmejec“ ste sa s Červenou armádou vrátili do Sovietskeho zväzu?
No áno, ako vojak. Predsa som nemohol... Navyše takých, ako ja, bolo v našom fronte, najmenej šesťdesiat. Zaujímavosťou je, že mnohí moji spolubojovníci boli nasadení aj proti Japoncom. Vrátane Slovákov, ktorí sa domov vrátili až po dvoch, troch rokoch. Mňa to obišlo práve kvôli tomu zraneniu.
Vráťme sa vašim bojom. Kde ste bojovali v SNP?
Na východnom Slovensku. Chodili sme mínovať, robili sme prepady... skrátka, taká normálna partizánska robota. Ale iné by som chcel povedať. Že nikto, kto sa vojde do nejakej ozbrojenej zložky, či už medzi partizánov alebo vojakov, nie je ochránený, aby nezomrel v prvej minúte boja.
U nás žije v mieri už celá generácia. Preto sa len ťažko dá predstaviť, ako by sme prijímali smrť, ak by sme sa ocitli v boji.
Keď vojak vidí pred sebou nepriateľa, tak sa ho usiluje zbaviť. Bez toho, aby si to uvedomoval. Taká je zásada vojny. Vtedy neuvažujeme, že je to človek..., naše konanie je automatické. Nechcem povedať, že vojak ľudsky zhrubne, no súcit má na obrovskom ústupe. V mojom družstve som všetkých videl, ako stonajú, ležia... a dokázal som byť mimo toho. Raz sme sa, už na Morave, preplazili na nejaký dvor a keď sme tam videli studňu, nekryli sme sa, naťahali si vodu a začali sa umývať. V tom zarachotili guľomety a okolo mňa boli v pár sekundách samé mŕtvoly. A rovnako, ako veľa ráz predtým, musel som sa s tým vysporiadať. Vôbec sa tým nezaoberať.
Prečo, myslíte, Američania majú také obrovské psychické problémy. Priniesli si ich z Vietnamu, potom z Iraku a teraz aj z Afganistanu. Vyzerá to tak, že my, Slovania, sme akýsi odolnejší?!
My sme predsa neboli žoldnieri! Nech to neznie ako fráza, no v nás naozaj zapracovalo vlastenectvo. Keď mnou, napríklad, prešla tá črepina, teda to pálilo, ako čert. Moja prvá myšlienka bola na mamu: „Mama, už ma nikdy neuvidíš!“ Chvíľu stojím, stojím a začínam si uvedomovať – „veď stojím a nič sa so mnou nedeje!“. Len cítim, ako mi po tele steká krv. Pozerám na ruku. Rozbitá! Pozerám okolo a ten, vedľa s guľometom, odišiel. Zranený som bol okolo desiatej a prišli po mňa až večer, keď sa stmievalo. Prvá prišla sanitárka, trochu ma obviazala a riekla: „Nu štož dorogoj, net čem pomoč. Terpi!“ (No čo s tebou, drahý, nemám nič, s čím ti pomôcť. Pretrp to!) Prezradím vám však aj niečo osobné. Do každého boja som šiel s presvedčením, že nie som taký zlý, aby ma to trafilo.
Čiže súhlasíte, že verbálne síce môžeme čokoľvek hovoriť o „spravodlivosti boja“, dôležitejšie je, čo na to naša duša?
Nie sme všetci rovnakí. Človek musí byť na takej úrovni, aby si sám vedel dôveryhodne zhodnotiť, že toto, čo sa deje, niekto naozaj zapríčinil a že to, čoho sa ja zúčastňujem, že robiť treba. My sme teda očakávali nielen, že skoncujeme s vojnou, ale že sa nám zlepšia aj životné podmienky. Že bude práca, že bude... Naozaj! Neviem prečo, no dnes sa práve tomuto aspektu venuje málo pozornosti!
Vladimír Mikunda
