Slávny slovenský herec a jeho kruté spomienky na vojnu: Slawische schweine, kričali Nemci!

Slovenské národné povstanie zastihlo vojaka Ela Romančíka vo Vyšnej Radvani, kde pôsobil ako kreslič na veliteľstve divízie. „Padol rozkaz zložiť zbrane. Lenže mnohí ho neuposlúchli. Ja som patril medzi nich. Nedali sme sa odzbrojiť a pobrali sa do blízkych hôr. Grupovali sme sa do skupín a snažili sa dostať domov na povstalecké územie. Ja do svojej Podturne pri Liptovskom Mikuláši. Cestou sme sa dostávali do prestreliek,“ vysvetľoval Elo Romančík v pamätnom rozhovore s redaktorom Vladimírom Mikundom zo Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB). V Tatrách či pri Pribyline, všade tam už boli Nemci a Slováci z mnohých potýčok vyviazli len zázrakom.

Hrob si musel sám vykopať

V tom čase už fungovali doplňovacie strediská na príjem dobrovoľníkov. „Mňa prijali v Brezne a hneď mi boli v Pustom Poli zverení nováčikovia na základný výcvik. Pamätám, že nás tam navštívila anglická vojenská misia a zaučovala do používania protitankových zbraní. Rovnako si pamätám, ako tam železný kapitán Stanek odhalil špióna, našli mu všetky naše pozície zakreslené do máp. Špióna hneď na mieste odsúdili a zastrelili. Ešte aj hrob si musel sám vykopať,“ rozhovoril sa.

Mnohí niekedy pochybujú o ochote ľudí skutočne sa postaviť Nemcom v boji. Na to však Romančík zareagoval jednoznačne: „Vari sa dá spochybniť, čo som zažil? Spochybniť, ako a prečo rástol odpor obyčajných ľudí? Precitnutiu mnohým pomohli počas Slovenského štátu aj zdanlivo bezvýznamné situácie. Napríklad, ako sa voči našim ľuďom správal Hitlerjugend. Ako nami opovrhovali, do akej miery boli nasiaknutí tou hitlerovskou morálkou. No, niečo strašné.“

Kto sa neponemčí, pôjde na Sibír

Nemci boli ubytovaní v Liptovskom Jáne v starých kúpeľoch. Keď pochodovali, tak vždy s bubnami a so spevom. Raz si skracovali cestu a pustili sa rovno cez dozrievajúce žito. Naši ľudia na nich, že: „Preboha, čo to robíte?“ No tí len vytiahli dýky, naznačovali nimi podrezanie krkov a kričali: „Slawische schweine!“ Takýchto zážitkov mávali veľa a práve cez ne si uvedomovali, kam to všetko speje a čo Hitler vlastne zamýšľa. Zároveň sme si kládli otázky, ako môže náš prezident a kňaz slúžiť takémuto režimu?“ spýtavo dodal herec.

Alebo iný prípad. Keď Nemci tiahli na východný front, tak sa zastavili v Podturni a prišli aj do miestneho obchodíka so zmiešaným tovarom. „Pretože otec vedel dobre po nemecky, mnohí ho považovali za tunajšiu nemeckú menšinu a nedávali si pozor na reči. Takto otec s hrôzou počúval, čo vlastne zamýšľajú po skončení víťaznej vojny a po ovládnutí Európy. Že ten, kto sa neponemčí, bude likvidovaný alebo odsunutý na Sibír,“ opisoval Elo Romančík a celý život si kládol otázku, ako je možné, že toľkí ľudia dokázali slepo podľahnúť jednému človeku.

Stali sme sa nepriateľmi štátu

Čo bolo v povstaní a po 48. roku, to sa z pohľadu názorov menilo. Kto išiel do povstania, musel mať na to aj nejaké predpoklady. „Napríklad u nás v Podturni bol jeden vzácny čitateľský spolok, ktorého história siahala až do 1. svetovej vojny.“  Cezeň organizovali literárne a recitačné večery, hrali ochotnícke divadlo. „Keď sme v roku 1943 dostali od miestneho veliteľa gardy pokyn, aby sme do programu zakomponovali oslavy Hitlerových narodenín, tak sme to jednohlasne odmietli. V momente sme sa stali nepriateľmi štátu, čitateľský spolok bol rozpustený ako protištátny a neustále sa nám vyhrážali, že nás pošlú do Ilavy. V podstate už vtedy sme sa dostali voči režimu do vnútornej opozície,“ uviedol. Vyjadrením svojrázneho postoja bolo i to, že sa ujali jednej mladej židovky a prijali ju do divadelného spolku. Zrušili ich ako protištátnych, no našli východisko. Zakryli sa Maticou a evanjelikmi.

Vo filme hral veliteľa partizánov

Vo filme Kapitán Dabač hral Elo Romančík partizánskeho veliteľa Pavla Garaja. Paľo Bielik mi hneď povedal, že ma tam obsadil preto, „lebo viem, čo ste zažili v povstaní. Ako herec to budete mať (spočiatku sme si vykali) aj ako človek v sebe. A to je pre herecký prejav veľmi dôležité.“ A mal pravdu. Umelecká kritika vysoko ocenila vývoj spracovania postavy Pavla Garaja. Rovnako pozitívne bola ocenená aj Romančíkom stvárnená postava Šmidkeho v Povstaleckej histórii. „Keď som sa v tom čase stretol s jeho manželkou, tak mi povedala, že má radosť z toho, že hrám jej  manžela,“ zaspomínal.

Romančík na javisku hral osobné skúsenosti z povstaleckých bojísk. „Do prvých prestreliek som sa dostal hneď pri návrate z vojenčiny. Keď som prišiel do Podturne, už v nej boli Nemci. Povstanie prebiehalo, doma sa nás ocitalo čoraz viac a tak sme rozhutovali, že čo ďalej? Padlo rozhodnutie, že sa ideme zísť za Váhom pod horou a odtiaľ sme tridsiati či štyridsiati šli cez Jánsku dolinu na Bocu. V blízkej Kráľovej lehoty vtedy partizáni vyhodili do povetria vlak so zbraňami a tak sme ich všetky poodnášali do tamojšej doliny. Potom sme sa šli do Brezna prezentovať,“ spresnil.

Vzápätí ako dobrovoľník zastavoval Nemcov na Pustom poli, kde prebiehal výcvik záložníkov. „Odtiaľ som sa dostal do Dobšinej, potom nad Mlynky, kde som ako veliteľ 11-členného družstva dostal úlohu zadržať nemecký postup tankov a pechoty.“ Boj trval celý nasledujúci deň. Jeho zmyslom bolo, keďže už padlo Brezno i Banská Bystrica, umožniť, aby sa čo najviac potravín, streliva a vôbec zásob dostalo z Dobšinej do hôr. „Padol mi tu jeden spolubojovník. Celý zakrvavený od neho som ho v bezvedomí ťahal cez taký žľab. Guľky, granáty... všetko to okolo vybuchovalo a fičalo. Oprel som ho o strom a až potom som zbadal, že medzitým už, žiaľ, skonal,“ ticho dodal Romančík. Keď prišiel pokyn na ústup, bojovníci sa odplazili za svah a odtiaľ prešli pod vrch Kohút k partizánom. Stali sa členmi Štefánikovej partizánskej jednotky.

Bojoval po boku partizánov

S partizánmi Elo Romančík bojoval napríklad okolo Telgártu. Bol už november, december, treskúca zima a schvátila ho horúčka, pretože spávali iba na snehu. „A tak ma nechali u jedného gazdu na Klenovských lazoch. No len čo ma trocha vykurírovali, už som sa aj bral domov. Mal som strach o rodičov, pretože mnohí boli prenasledovaní, keď sa zistilo, že ich potomkovia sú v povstaní,“ vysvetlil.

Bol však zoslabnutý chorobou a musel sa skrývať. Platilo štatárium a s ním po šiestej večer zákaz vychádzania. Na každého sa strieľalo. „Keď som bol blízko Čertovice a oddychoval za kríkom, naraz len počujem nejaký hlas. Žena, ukázalo sa, že z Čierneho Balogu, mala v jednej ruke synčeka, v druhej akúsi tašku a na chrbte batoh. Vystúpil som, ona sa zľakla, tak som ju upokojoval, že jej nechcem ublížiť. Otvorene som priznal, že som z Podturne a že by som sa nejako chcel dostať domov.“ Išla na Čertovicu, pretože jej syn bol v tamojšej reštaurácii čašníkom. Niesla mu nejaké veci do kuchyne. „Dal som si jej kôš na chrbát a hovorím, že ak čosi, prosím, povedzte, že som váš druhý syn. Dobre?“ Súhlasila.

Keď sa však priblížili k priesmyku, na ceste uvideli množstvo nemeckých tankov. „Nedalo sa inak, museli sme prejsť popri nich. Jeden vojak bol len tak opretý o svoj tank a ja som mal ešte tú drzosť, že som k nemu pristúpil a po nemecky som sa opýtal, že koľko je hodín. Ten pozrel na hodiny a odpovedal. No skúmavo si ma začal prezerať. Asi som bol smelý a túto rolu som zahral dôveryhodne. No napriek tomu som mu pre istotu dodal, že tuto ďalej ideme s mamou zaniesť potraviny.“ Ďalej sa už Romančík pustil sám úžľabinami. Keď sa dostal na začiatok dediny, bolo už po šiestej večer, vystúpil z tmy gardista a zakričal: „Stoj!, Odkiaľ ideš?“  Povedal mu, že sa zarozprával a ani nezbadal, že je už toľko hodín. Pustil ho s tým, aby kráčal čo najrýchlejšie.

Nemcov šikovne oklamal

Legenda slovenského javiska prežila naozaj dramatické situácie. Ako vo filme. Diváci by ozaj tŕpli. Iba pred pár dňami Nemci postrieľali niekoľko podobne vracajúcich sa z povstania. „Pokojne som mohol byť jedným z nich, pretože mnohé veci si v danej chvíli človek ani neuvedomuje. Tá snaha niekam sa dostať, prežiť, je silnejšia ako pud sebazáchrany,“ U známej rodiny Rothovcov sa oňho postarali a pomohli mu vystaviť falošné doklady. S nimi potom šiel na nemecké Ortskommando, aby mu tam vydali Passierschein. S  ním už bezpečne kráčal po ulici domov do Podturne. „Nebudem popisovať, ako si ma tí nemeckí úradníci premeriavali, čo všetko som im zase musel, už ako Roth, narozprávať. Spomeniem iba, že cestou ma zobral na voz akýsi gazda a takmer každých sto metrov nás ktosi zastavoval a preveroval.“

Doma rodičom povedali, že som padol

Keď prichádzal k domu, z drevárne vychádzala mama Ela Romančíka s náručím dreva. „Ako ma zbadala, drevo jej vypadlo. Nechcela veriť svojim očiam, lebo im povedali, že som v povstaní padol. Rýchlo som k nej bežal hovoriac, mama, nemaj strach, to som ja... Situácia ako vo filme,“ vyriekol. Samozrejme, že aj po zvítaní sa musel ukrývať, ani cez okno ho nikto nesmel zbadať. Lebo oči a uši gardistov mohli byť nablízku.

V poslednej chvíli ho zachránil anjel strážny

Našťastie, otec Ela Romančíka bol v dobrom vzťahu s istým nemeckým feldweblom rakúskeho pôvodu z Linza, vzácnym príkladom človeka stojaceho v hitlerovskej opozícii. Často hercovho otca navštevoval, rozprávali sa, na fotkách rodičom predstavoval svoju rodinu. „Jedného dňa však niekto predsa len zbadal, že som doma a udal ma. Z ničoho nič k nám vtrhol iný feldwebel a s pištoľou v ruke hovorí: Er ist partizan! Samozrejme, že otec sa mu to snažil vyhovoriť. Keď mama videla, v akej som situácii, padla aj na kolená... keď tu zrazu sa prejavil anjel strážny. V najkritickejšom momente, ako som sa mal už obliecť na odvedenie na Ortskommando, čo bol koniec, pretože oni takýchto len strieľali, vošiel náhodou ten druhý feldwebel a keď videl čo sa deje, urobil všetko možné, aby svojho kolegu prehovoril. Že nie je pravda, že som partizán, že som bol preč preto, lebo som bol mobilizovaný... Skrátka, aby ma nechal tak. A popri tom mojej mame naznačoval, nech len rýchlo pripraví niečo vypiť. Keď situácia troška opadla, keď si už druhý feldwebel sadol, stále si hovoriac na gut, gut, gut, náš feldwebel pre istotu podišiel ku mne a aby to ten druhý nezbadal, potichu, ale razantne hovoril a gestikuloval: weg, weg!!!“

Kým popíjali ďalej, šiel do izby, obliekol sa, vyskočil cez okno a vybral sa do Jánskej doliny. Našťastie ho pri úteku už nikto nezbadal a tak došiel až k Stanišovej jaskyni, kde boli partizáni. Ruskí i naši. Tri dni tam s nimi pobudol, dovtedy, kým naša spojka nezistila, že nemecká jednotka bola vystriedaná a noví vojaci ho už nepoznajú. „Tak som sa tesne pred Vianocami vrátil. Príjemne som sa prekvapil, keď som zistil, že náš feldwebel neodišiel a tak bolo úplne prirodzené, že Vianoce strávil pri našom stromčeku,“ dodal na záver.