PRAHA - Hoci bolo Československo pred vypuknutím druhej svetovej vojny rozdrobené a zvyšok neskôr okupovaný Nemcami, koniec vojny slávila obnovená krajina na strane víťazov. A to nielen zásluhou politikov, ktorí presadili uznanie exilovej vlády a kontinuitu predvojnového Československa, ale predovšetkým vďaka desaťtisícom dobrovoľníkov, ktorí sa zapojili do bojov na strane protihitlerovskej koalície. Počas vojny zahynulo v bojoch či na popraviskách asi 10 000 čs. vojakov.
Podľa Československej obce legionárskej (ČsOL) bojovalo v druhej svetovej vojne v čs. armáde v zahraničí viac ako 50 000 občanov niekdajšieho ČSR. Skutočný počet Čechov a Slovákov, ktorí prešli do cudziny, aby bojovali proti nacistom, sa podľa ČsOL nedá zistiť. Podľa Vojenského historického ústavu prešlo počas rokov 1939-45 československými vojenskými silami na Západe vyše 20 000 občanov predvojnového Československa. V Databáze príslušníkov čs. vojenských jednotiek v zahraničí počas druhej svetovej vojny, ktorú spravuje Vojenský historický archív, je viac ako 83 000 záznamov.
Mnohí sa zapojili do partizánskych jednotiek, len v Taliansku, Sovietskom zväze, na Slovensku a vo Francúzsku sa udáva okolo 12 000 členov podzemného hnutia z ČSR. Občania Československa tiež vstupovali do spojeneckých armád, napríklad francúzskej cudzineckej légie.
Československá armáda na západe vznikala z dobrovoľníkov, ktorí prechádzali cez Poľsko a po jeho porážke cez Maďarsko a Balkán. V januári 1940 bola vo Francúzsku ustanovená prvá čs. divízia, ktorej dva pluky sa zúčastnili bojov na Marne a Loire. Po páde Francúzska sa prepravili zvyšky divízie do Veľkej Británie, kde sa utvorila samostatná brigáda. Tento útvar bol zosilnený o asi 7000 mužov protilietadlového pluku. Na Blízkom východe vznikol peší prápor, ktorý sa v roku 1941 zapojil do bojov v Sýrii a potom v severnej Afrike, okrem iného pri obrane prístavu Tobruk.
Prvá československá vojenská jednotka v zahraničí počas druhej svetovej vojny bola oficiálne zriadená dekrétom poľského prezidenta Ignacyho Moścického zo 3. septembra 1939 a neformálne sa jej hovorilo Československý legion. Po napadnutí Poľska Sovietskym zväzom bol legion 19. septembra 1939 zajatý sovietskou armádou, len asi dvom stovkám vojakov sa podarilo ešte predtým ustúpiť do Rumunska a potom do Francúzska. Zo sovietskej internácie neskôr odišlo niekoľko skupín vojakov na Blízky východ a do Francúzska, zvyšná necelá stovka sa stala po vypuknutí vojny na východe základom novo sa rodiacej čs. armády. Skupina sa rozrastala o Čechov a Slovákov, ktorí v tom čase pracovali v ZSSR, a najmä o tých, ktorí boli väznení v trestaneckých táboroch, predovšetkým Rusínov.
V roku 1942 sa v mestečku Buzuluk začala pod vedením Ludvíka Svobodu formovať československá vojenská jednotka, ktorá do bojov s Nemcami prvýkrát zasiahla v marci 1943 pri Sokolove. Vojenský útvar sa rozrástol o príslušníkov slovenských divízií, ktoré boli nasadené na východnom fronte a ktorí prebehovali k Rusom, a neskôr, hlavne vďaka príchodu zhruba 12 000 volyňských Čechov, sa rozšíril na 1. československý armádny zbor. Ten počas svojej cesty do Prahy zviedol rad bitiek, okrem iného prešiel bojmi na Dukle a bitkou o Ostravu.
V závere vojny sa česká jednotka zúčastnila v auguste 1944 parížskeho povstania. Vo Veľkej Británii bola ustanovená čs. samostatná obrnená brigáda, ktorá obliehala francúzsky prístav Dunkerque, ktorého nemecký veliteľ podpísal kapituláciu do rúk generála Aloisa Lišku. V juhoslovanskej Slavónii vznikol partizánsky prápor (neskôr brigáda) Jána Žižku, ktorý sa zúčastnil oslobodzovania Juhoslávie. V apríli 1945 vznikla v Taliansku Československá samostatná brigáda.
Významná je účasť československých letcov v bojoch druhej svetovej vojny. Už v prvých mesiacoch vojny sa vo Francúzsku zapojilo do leteckých bojov 146 československých stíhačov, ktorí tvorili štvrtinu francúzskych stíhačov. Počet čs. letcov vzrástol potom vo Veľkej Británii na 2200. V rámci Kráľovského letectva (RAF) vznikli jedna bombardovacia a tri stíhacie perute. Letci sa zúčastnili všetkých hlavných operácií na západnom fronte a významne tiež zasiahli do bitky o Britániu.
Vo februári 1944 sa odplavilo do ZSSR 20 čs. stíhačov uvoľnených z RAF, ktorí sa stali na východe základom stíhacej perute, neskôr preorganizovanej na 1. čs. stíhací letecký pluk v ZSSR. Pluk bol doplňovaný novo vyškolenými pilotmi aj slovenskými letcami, ktorí preleteli na sovietsku stranu frontu a zapojil sa do bojov počas Slovenského národného povstania. V januári 1945 bol rozšírený na 1. čs. zmiešanú leteckú divíziu, ktorá zasiahla do bojov o Ostravu.
Do akcie sa počas vojny zapojili aj československí parašutisti, ktorých na okupované územie vyslali z Británie či ZSSR predovšetkým so sabotážnymi a spravodajskými úlohami. Čechov či Slovákov možno počas vojny vystopovať takmer na všetkých významných bojiskách vrátane Tichomoria. Veľa ich, predovšetkým emigrantov a ich potomkov, slúžilo v americkej armáde.
Osobitnú úlohu zohralo takzvané vládne vojsko. Zhruba sedemtisicová ľahko vyzbrojená protektorátna armáda bola síce podriadená nemeckému vojenskému zástupcovi, avšak nikdy nezasiahla do bojov na strane wehrmachtu. Česko sa tak stalo jedinou z nacistami okupovaných krajín, ktorej vojaci nebojovali na strane Nemecka. Naopak, keď ich Nemci v roku 1944 poslali do Talianska na ochranu objektov, viac ako 700 z približne 5000 mužov prebehlo k partizánom, zvyšok bol odzbrojený a nasadený na opevňovacie práce. Jediný z dvanástich práporov, ktorý zostal v protektoráte, sa v máji 1945 pridal k pražskému povstaniu.
