OSVIENČIM – Koncentračný tábor v Osvienčime má na svedomí milión a pol ľudských obetí. Tí, čo prežili horor nacizmu, na to do smrti nezabudnú. Ich príbehy vyvolávajú aj po 70-tich rokoch strach a hrôzu.
Tisícky obetí sú v českej databáze na stránke holocaust.cz. Tí, čo prežili, spomínajú na realitu najstrašnejšieho koncentračného tábora v Osvienčime.
Irene Fogel Weiss (84) sa narodila v Bótrágy, bývalom Československu. Ako 8-ročná zažila rozpad Československa. Vtedy sa dostalo jej rodisko pod vplyv Maďarska, ktoré bolo spojencom Hitlera. Zo dňa na deň stratili všetky práva, Židom bol skonfiškovaní majetok, museli nosiť žltú hviezdu. Aj napriek tomu Maďarsko nevyslalo do roku 1944, kedy ich obsadili Nemci, ani jedného Žida do transportu.
Pre britský Guardian priznala, že potom nastalo peklo. Nacisti prikázali Maďarom vysporiadať sa so svojimi Židmi. Irene bola s celou rodinou vo vagónoch, ktoré prevážali dobytok, deportovaná do Osvienčimu. Mala vtedy 13 rokov. V Osvienčime sa im naskytol hrozný pohľad. No sprvoti si mysleli, že ide naozaj o pracovný tábor. Až neskôr zistili, že ide o najstrašnejšie miesto na svete v tom čase.
Joseph Mandrowitz (89) sa narodil v Czemierniki. Jeho rodina si žila pokojne až do momentu, kedy Nacisti neodvliekli tisíc Židov. Joseph sa dostal cez Majdanek až do Osvienčimu. Prvý deň mu dali najesť, umyli a dezinfikovali. Potom ich obliekli a potetovali číslom. Jemu sa dostalo číslo 128164 na ľavú ruku. Na náhodnej prechádzke táborom uvidel, ako rastú rajčiny. Hlad mu prikázal ich odtrhnúť, no dostal za to takú bitku, že doteraz má na tele jazvy. V nemocnici mu bolo povedané, že keď sa nevylieči za 4 alebo 5 dní, pošlú ho do tábora Birkenau, kde by zomrel v plynovej komore.
Ako dvadsať ročný sa stretol s doktorom Mengele. Bol vysoký s blond vlasmi, preto ho z istej smrti vyradil, zrejme v ňom videl pracovný potenciál. Pod Mengelem strávil s ďalšími 152 Židmi niekoľko mesiacov, pričom na nich známy lekár robil pokusy. Do svojho rodiska sa vrátil v roku 1993. Z tisícky Židov, ktorých odvliekli prežilo nakoniec maximálne desať. V dedine boli zlikvidované všetky židovské znaky ako cintorín či synagóga.
Občas sa v noci náhle prebudí. Keď sa ho vždy manželka spýta, čo sa deje, odpovie, že sa mu sníva akoby ho mali v rukách Nemci. Pri pozeraní historických dokumentov o holokauste má pocit, že pozerá horor. Nakoniec sa usadil v Amerike, kde sa mu podľa jeho vlastných slov žije ako v nebi.
Eva Umlauf (72) sa narodila v pracovnom tábore Nováky. Mala len dva roky, keď prišli do Osvienčimu. Príliš si toho nepamätá, ale vie, že keď ju tetovali na rameno, veľmi ju to bolelo. Dostala číslo A26959. Matka bola tehotná v štvrtom mesiaci. Jej sestra Nora sa narodila v apríli v roku 1945. Prezradila, že keby prišli do tábora o dva dni skôr, tak by ich okamžite poslali do plynovej komory.
Dorazili tam 2. Novembra, pričom 30. Októbra bolo zabitých 18-tisíc matiek s deťmi. Keď Rusi oslobodili tábor, bola s matkou veľmi chorľavá. Dokonca im lekár povedal, že mama tehotenstvo neprežije. Ujali sa tiež 4-ročného chlapca, sirotu bez rodičov. Neskôr putovali do Trenčína, V tom čase mala matka 21 rokov, Eva mala 2 roky a Nora 6 mesiacov. Zo obidvoch sestier vyrástli lekárky.
Henry Korman (94) sa narodil v Radomi, Poľsku. Z radomského getta ho ako jedného z lídrov transportovali do Osvienčimu. Spolu s ďalšími ho vysadili rovno pred bránou s nápisom „Arbeit Macht Frei“. Myslel si, že vchádza do pracovného tábora, tak málo o Osvienčime vedel. Dozorcovia sa ho pýtali, čo vie robiť. Povedal im, že je maliar. Keby prezradil, že práve dokončil strednú školu, poslali by ho do plynovej komory. Ihneď tam stretol Mengeleho. Ten si pozorne obzeral nových väzňov. Pri Kormanovi zdvihol prst nahor, čo značilo jeho záchranu a nie istú smrť.
Po Osvienčime ho transportovali do niekoľkých táborov. Na slobodou sa dostal až v apríli 1945. Pokladá si rečnícku otázku, prečo nikto nekonal už v čase, keď Hitler vydal knihu Mein Kampf. Život v koncentračnom tábore ho máta celý život. Mŕtvych členov rodiny nosí stále so sebou na obrázkoch. Doteraz nevie, ako a kde zomreli. Stále myslí na to, že až raz pominie z tohto sveta, ľudia zabudnú na horor vyhladzovacích táborov a história sa bude opakovať.
Anka Bergman (†96) študovala právo na pražskej univerzite, keď v marci 1939 došlo pod Hitlerovým tlakom k rozdeleniu Československa na samostatný Slovenský štát a Protektorát Čechy a Morava. Onedlho potom sa vydatá a tehotná dievčina ocitla v Osvienčime, kde pri príchode transportu tvoril uvítací výbor neslávne známy doktor SS Josef Mengele.
Pokynom svojej ruky v rukavici oddelil starých a nevládnych do plynu a tých, ktorí vyzerali byť schopní pracovať, pozdravil hrozivými slovami: "Diesmal sehr gutes Material (Tentokrát veľmi dobrý materiál)."
Hoci Anka vážila iba pár kíl, neskôr porodila svoju dcérku Evu a zabalila ju do papiera, aby ju udržala v teple. To, že obe prežili v neľútostných podmienkach koncentračného tábora, kde jej spoluväzni umierali od hladu, sa dá považovať za zázrak.
Koncentračný tábor Osvienčim
Nemecké vojská, ktoré okupovali Poľsko, založili Auschwitz v roku 1940 ako pracovný tábor pre poľských väzňov. Postupne ho rozširovali na rozľahlý pracovný a vyhladzovací koncentračný tábor pre židov, ktorých doň privážali z celej Európy. V tábore použili 3. septembra 1941 po prvý raz cyklón B a v plynovej komore ním zabili 600 sovietskych vojnových zajatcov a 250 ďalších väzňov.
Koncom marca 1942 prišli do Auschwitzu prvé transporty židov zo Slovenska a z Holandska. Ohromení a šokovaní vojaci Červenej armády vstúpili 27. januára 1945 do vyhladzovacieho tábora a oslobodili zvyšných 7600 zúbožených väzňov. Počet ľudí zabitých v Aschwitzi-Birkenaue nie je možné presne určiť: podľa odhadov historikov ide o 1,2-1,6 milióna osôb. Iné štatistiky hovoria o troch až štyroch miliónoch obetí.
