WALES - Kniha profesora Francesa Rapporta prináša príbehy troch výnimočných žien, ktoré prežili Osvienčim, aby našli pokoj a šťastie v britskom Walese. Rozhovory s nimi sa uskutočnili v reštaurácii v Cardiffe pred siedmimi rokmi, aby sa teraz všetci dozvedeli podrobnosti o ich pobyte v jednom z najhorších nacistických koncentračných táborov a ceste k slobode.
Anka Bergman študovala právo na pražskej univerzite, keď v marci 1939 došlo pod Hitlerovým tlakom k rozdeleniu Československa na samostatný Slovenský štát a Protektorát Čechy a Morava. Onedlho potom sa vydatá a tehotná dievčina ocitla v Osvienčime, kde pri príchode transportu tvoril uvítací výbor neslávne známy doktor SS Josef Mengele.
Pokynom svojej ruky v rukavici oddelil starých a nevládnych do plynu a tých, ktorí vyzerali byť schopní pracovať, pozdravil hrozivými slovami: "Diesmal sehr gutes Material (Tentokrát veľmi dobrý materiál)."
Hoci Anka vážila iba pár kíl, neskôr porodila svoju dcérku Evu a zabalila ju do papiera, aby ju udržala v teple. To, že obe prežili v neľútostných podmienkach koncentračného tábora, kde jej spoluväzni umierali od hladu, sa dá považovať za zázrak.
Keď sa na konci vojny dostala na slobodu, zistila, že jej manžela zastrelili. Ankine kroky preto smerovali do zahraničia, konkrétne do Cardiffu, kde žila šťastne ako žena textilného továrnika až do svojej smrti vo veku 96 rokov. Jej dcéra Eva Clarková udržuje matkin neuveriteľný príbeh nažive tým, že ho šíri ďalej a podieľa sa na vzdelávaní o holokauste.
Edith Salter pracovala ako návrhárka šiat v Žiline v čase, kedy nacisti začali prenasledovať tamojšie židovské rodiny. "V jednej chvíli som bola odevná návrhárka, v ďalšej som bola nútená slovenskými orgánmi opustiť prácu a odísť aj s mojou sestrou Ellinkou a s ďalšími vo veku 16 a 18 rokov," uviedla žena, ktorú taktiež v Osvienčime po dlhej ceste transportom privítal elegantne oblečený doktor Mengele. "Nebol človek, naozaj si myslel, že je Boh," povedala.
Po tom, ako na konci druhej svetovej vojny opustila tábor a prežila aj týranie strážkyne Irmy Greseovej, ktorú neskôr obesili za zločiny proti ľudskosti, sa Edith pripojila k príbuzným v Cardiffe. Tu sa stretla so svojím budúcim manželom Fredrickom, odborníkom na psychológiu. Napriek tomu, že bola v spoločnom zväzku veľmi šťastná, stále cítila hlbokú nenávisť k Nemcom, pretože nevedela zo svojej mysle vypudiť obrazy horiacich tiel v krematóriu.
Napokon jej manžel navrhol, aby prijali do rodiny nemeckú pestúnku, pri ktorej Edith pochopila, že je to milé dievča a nie všetci Nemci predstavujú zlo. Edith zomrela vo veku 91 rokov v roku 2011.
Terry Farago sa narodila v Budapešti, a tak ako predošlé dve ženy aj ona skončila v Osvienčime, kde sa na ňu uprelo pozorné Mengeleho oko. Častokrát musela stáť spolu s ostatnými väzňami v dlhých radoch, pri ktorých ich stráže neustále počítali znova a znova. Bolo jedno či je vonku tma alebo mráz. Nezriedka sa stávalo, že ich vyhnali von nahých. Keď im konečne dovolili odísť do barakov, bola taká stuhnutá, že sa plazila.
Jedna z nepríjemných spomienok, ktorá jej utkvela v pamäti, bola aj tá, keď jej dozorcovia holili hlavu. "Moje krásne vlasy mi padali na plecia, vždy ma strasie, keď si na to pomyslím," uviedla Terry, ktorá sa po vojne dostala aj s manželom Stephenom do Cardiffu, kde žije dodnes. Má 86 rokov.
Príbehy Anky, Edith aj Terry boli profesorom Rapportom spísané do 100-stránkovej knihy s názvom Fragments: Transcribing The Holocaust, ktorej predaj začne v Británii 16. októbra. "Táto kniha je oslavou života týchto mimoriadnych žien a odhaľuje individuálne a jedinečné ženské príbehy straty, smútku a nádeje," povedal pre portál walesonline.co.uk.
