Nová Evitovka, nová autorka, nová téma

Ivana žije spokojným a vyrovnaným životom ženy, ktorá si spokojný a vyrovnaný život dokáže vážiť – má staršiu dcéru Vanesu z prvého manželstva aj malú Emku s novým partnerom, so všetkým jej pomáha aj jej mama. Obyčajné všedné šťastie sa však otrasie v základoch, keď trojročnému dievčatku diagnostikujú nádor na mozgu. Pre Ivanu sa domovom stáva detská onkológia a najbližšími ľuďmi personál nemocnice. Priatelia sa diagnózy jej dcérky desia a jeden po druhom ju opúšťajú.

Po prvej ťažkej operácii sa Emkin stav zlepší, nádej, že sa úplne vylieči, však trvá len krátko. Do krízy sa dostáva aj Ivanin partnerský vzťah.

Príbeh opierajúci sa o skutočné udalosti, o reálne osudy umierajúcich detí a ich rodičov, ktorým pomáha nezisková organizácia Plamienok.

 

Ukážka z knihy:

„Môžete ísť domov,“ oznámil mi ráno doktor Samuel. Tri obyčajné slová, ktoré pre mňa znamenali začiatok nového života. Konečne domov! Po troch mesiacoch v nemocnici ideme domov! A zdravé! Nič nenasvedčuje tomu, že by Emka nemala vyliečiť!

Emka už chodila. Síce trošku ťarbavo, ale chodila. Ani výslovnosť nemala bohvieakú, no jej stav bol neporovnateľný s tým po operácii. Na hlávke mala asi dvojcentimetrové vlásky, ktoré sa jej začali jemne kučeraviť. Líca mala ružové, v očiach iskry. Akoby po chorobe začala rozkvitať.

Úspešne absolvovala rádioterapiu a jej stav sa zlepšil natoľko, že lekári nevideli dôvod, aby sme tvrdli v nemocnici.

„A čo ďalej?“ spýtala som sa. „Budeme Emku sledovať. Raz za mesiac s ňou prídete na vyšetrenie a otestujeme ju. Samozrejme, ak by sa vám niečo nezdalo, môžete prísť aj skôr.“ „Je nádej, že sa nádor nevráti?“ chcela som vedieť. „Tá je tu vždy. Hoci, aby som bol úprimný, nádory na mozgu bývajú veľmi agresívne a zvyknú sa vracať,“ odpovedal pravdivo. „Ale poznáme prípady, keď sa už neobjavili,“ usmial sa povzbudivo a ja som mu bola vďačná.

Doktor Samuel stál uprostred našej nemocničnej izby a ja som premýšľala, ako sa mu za všetko môžem revanšovať. Cítila som k nemu takú veľkú vďaku, že by ju nevyvážili ani všetky peniaze sveta. Vedela som, že niektoré mamičky dávali lekárom peniaze, iné fľaše drahého sektu. Ja som sa nevedela odhodlať ani na jedno. Čo som mala k nemu len tak prísť a vopchať mu do ruky peniaze? Pripadalo by mi to, akoby som nimi vyplácala Emino zdravie. Koľko bolo hodno? Desaťtisíc? Dvadsaťtisíc? Neviem. Fakt nie som na takéto veci.

A tak som mu len podala ruku a povedala: „Ďakujem za všetko. Som vaším veľkým dlžníkom. Ak budete niečo potrebovať, rada pomôžem.“ „Liečenie je moja práca. Nič iné robiť neviem,“ silno mi zovrel dlaň, pokrčil plecami a potom si čupol k Emke. Prstami sa hral s červenou šatkou, ktorú mala na hlave. „Aká si dnes pekná,“ šepol jej do uška a jemne jej prešiel prstami po líci. Emka sa usmiala. Vstal, zvrtol sa na päte a ponáhľal sa do druhej izby. Vo dverách sa otočil a zakýval nám: „Majte sa dobre.“

Pozrela som na hodinky a napísala Kamilovi esemesku, že po nás môže prísť. Uvidíme, či odpíše. Ak robí niekde na stavbe, možno mobil nebude počuť. Pri myšlienke na Kamila mi v bruchu navrela hrča. Kamil. Čo sa s tebou stalo? Kam si sa nám stratil? Chodil nás pozerať asi dvakrát týždenne, tváril sa rozpačito, nemali sme sa o čom rozprávať.

V nemocnici sa cítil nesvoj, o chorobe hovoriť nechcel, k Emke, ustavične napojenej na infúzie, sa veľmi nepribližoval. Vždy si len k nej prisadol na kraj postele, doniesol nejaký darček, povedal pár slov a už sa ponáhľal domov, vraj k Vanese.

Ako mi však zreferovala babina, často po večeroch vysedával v krčme. Medzi kamarátmi sa zbavoval napätia z chorej dcéry, ktorého sme sa mali zbavovať navzájom. Cítila som, že choroba nás nespojila, ale odcudzila. Dúfala som, že keď sa vrátime domov, všetko sa vráti do starých koľají. Že zas budeme tá dvojka, ktorou sme boli, a budeme jeden druhému oporou.

„Vraj odchádzate,“ vošla do izby Evka, mama deväťročnej Katky, s ktorou som sa celkom skamarátila. Prikývla som a ona ma objala. „Závidím ti, ale želám ti to,“ zašepkala.

Bolesť a trápenie nás spojili viac, než sme si boli ochotné pripustiť. Často sme sedávali do noci na chodbe, opreté chrbtami o chladné steny, a debatovali o našich deťoch. O tom, ako nás ich choroba prekvapila nepripravené. Ako sme si tisíckrát položili otázku, či to nie je naša chyba. Či sa rakovine nedalo predísť. Či je to spravodlivé... Povzbudzovali sme sa, keď jednej bolo horšie ako druhej, a spoločne sme sa tešili, keď sa dievčatám polepšilo. Myslím, že podobnú útechu môže človek poskytnúť druhému len vtedy, keď sám na vlastnej koži zažíva to isté. Veď ako vám môže pomôcť niekto, kto nemá ani poňatia, ako vám je.

 

Soňa Rebrová: Pomáhať chorým deťom je krásne

Poslednú tohtoročnú knihu z edície Evitovky napísala novinárka Soňa Rebrová. Vôbec nie obyčajná novinárka! Hoci písať sa dá o móde, varení, autách, záhradke, filmoch či televíznych seriáloch, Soňa píše o deťoch. O deťoch, ktoré nemajú detstvo vôbec ľahké a dospelosti sa nezriedka ani nedožijú. Soňa pre ne dokonca pred štyrmi rokmi založila neziskovú organizáciu Želaj si, ktorá plní sny dlhodobo chorým a zomierajúcim deťom. Pri tejto práci našla aj námet na knižku Ema.

 

O Evitovkách je známe, že sú to knižky zachytávajúce reálne príbehy reálnych žien. Ema je len malé dievčatko, o jej osude v knihe rozpráva jej mama. Platí aj v tvojom prípade, že to, čo je v knižke zachytené, sa naozaj stalo?

Áno, príbeh Emy je skutočný. Len Emka sa nevolala Emka, ale Lucinka. Dojímavý osud Lucky Sziovej mi vyrozprávala jej mamina Dagmar Sziová. Má dnes nové bábätko, chlapčeka, a hovorí, že Lucinka je stále s nimi. Práve ona sa jej totiž pred rokom zjavila v sne a povedala jej, že bude mať bábätko. Neverila tomu, ale stalo sa.

 

Ako kniha vznikala? Nemala Luckina mama problém o takomto prežitku rozprávať?

Bolo to pre ňu v tom čase veľmi bolestivé, pretože som sa s ňou rozprávala len niekoľko mesiacov po Luckinej smrti. Bola smutná, bledá, uplakaná, hoci ako-tak vyrovnaná s tým, čo sa stalo. Myslím, že náš rozhovor bol pre ňu naozaj tak trošku formou terapie, prakticky som jej nemusela klásť otázky. Porozprávala mi všetko, ani oko fotografa nezostalo suché.

 

Poznala si aj ty ako autorka knižky malú Lucku? Alebo už len z rozprávania?

Lucku som, žiaľ, nepoznala. Ale nedávno som v rámci neziskovej organizácie ŽELAJ SI plnila sen chorého dievčatka, ktorého príbeh bol takmer navlas rovnaký ako Luckin. Volala sa Simonka, mala tri roky a v čase, keď som jej priniesla domov ako darček bazénik s guličkami, sa jej maminka dozvedela, že jej ostávajú len tri týždne života. Maminka na sebe nedala nič znať a Simonke dovolila hodinu jašiť sa v bazéne. Od srdca sa smiala, netušila som, že ju vidím poslednýkrát. Aj Lucinka, aj Simonka sa mi vryli do pamäti a navždy majú miesto v mojom srdci.

 

Nemala si obavy z toho, ako čitateľky takýto smutný príbeh príjmu?

Je pravdou, že mnohí ma odhovárali, aby som knihu nepísala. Hovorili mi, že ľudia nechcú čítať smutné príbehy a že si takú knihu nebudú kupovať. Ja som však nechcela písať nejaký klišé príbeh o nevere, láske, západoch slnka nad morom a podobne, ktorý si prečítate a o týždeň naň zabudnete. Cítila som, že chcem napísať knihu, ktorá ľudí dojme, ktorá im utkvie v pamäti a nezabudnú na ňu. Pri ktorej sa rozplačú. Pre ktorú ich bude bolieť srdce a uvedomia si, ako im je vlastne dobre .Ktorá pre nich bude „zážitkom“, hoci smutným.

 

Čo rozhodlo o tom, že si sa do písania naozaj pustila?

Takpovediac sama Lucka. Jej príbeh mi nedal pokoja, stále som si hovorila, že ak mám raz napísať knihu, musí byť o nej. Za článoček o jej osude som dostala novinársku cenu a to ma utvrdilo v tom, že stojí za to, aby bol z neho román. A tak je tu. Navždy tu ostane na Luckinu pamiatku. Inak, aj moja dcérka sa volá Lucka a o to ťažšie sa mi príbeh počúval i písal. Ale zvládla som ho a rovnako si myslím, že každý zvládne si ho prečítať. Ja taký smutno-krásny.

 

Hoci knižka je „len“ o jednom ťažko chorom dieťati, rakovina sa nevyhýba mnohým z nich. Ty to prostredie smrteľne chorých detí poznáš, venuješ sa práve im a plníš im želania. Prečo si sa začala venovať tak psychicky náročnej práci? Na to asi nestačí len „obyčajná“ láska k deťom.

Je toho viac. Ako malá som vyrastala so sestrou, ktorá má Downov syndróm a užila som si pre to dosť posmechu. Zaprisahala som sa, že ja sa chorým ľuďom – a zvlášť deťom - nikdy vysmievať nebudem, že im radšej pomôžem.

Potom do nášho života zasiahla rakovina. Zomrel na ňu môj otec, potom svokor, svokra, nevlastná sestra, nevlastný brat. Videla som, ako ich postupne opúšťali známi.. Nikto ich nechcel prísť navštíviť, lebo sa báli. Nechceli ich vidieť trpieť, chceli si ich zapamätať veselých a podobné výhovorky. Akoby už umierajúci človek nestál za návštevu. To je podľa mňa hrozne smutné a musím povedať, že aj zbabelé. Aj zomierajúci človek vás ešte chce vidieť, smiať sa ako kedysi, porozprávať sa. Nechce zomierať sám a opustený.

Ak teda môžem pomôcť splniť chorým a zomierajúcim deťom sen a vyčariť im úsmev na tvári, prečo to neurobiť? Vôbec to nie je ťažké, je to krásne.

 

Tvoja knižka vysvetľuje aj to, ako pracuje nezisková organizácia Plamienok. Máš zo svojej praxe skúsenosti s tým, ako jej fungovanie akceptujú rodičia chorých detičiek? Ako sa Plamienku darí?

S Plamienkom spolupracujeme už dlhšiu dobu. Oni ma informujú, keď potrebujú splniť niektorému chorému dieťatku sen, ja zase zavolám, ak si potrebujem overiť jeho diagnózu. Pomáhajú, robia školenia pre ľudí, ktorí sa chcú starať o zomierajúce deti, a stretávky rodičov, ktorým deti zomreli. Paliatívna medicína je vraj u nás ešte len v plienkach, ľudia nevedia, ako sa k chorým chovať. Rozprávať sa o počasí? Tváriť sa, že im bude lepšie, aj keď im nebude? To všetko ich Plamienok učí.